Články

O dvojitej kvalite… občanov

Teda nie potravín. Chcem písať o čomsi inom, čo ale možno nepriamo súvisí aj s dnes tak často spomínanou „dvojitou kvalitou potravín“.

Dnes často počúvame o tom, že aj my na Slovensku, v Čechách, či všeobecne v krajinách bývalého socialistického bloku, si zaslúžime prinajmenšom rovnako kvalitné potraviny, ako trebárs Nemci, Francúzi, či Taliani. Mnohí naši politici sa spoliehajú na efekt „prvého plánu“ – skrátka, že človek si hneď na znak súhlasu udrie päsťou do stola a zanadáva – „áno, a prečo by nie?! Veď aj ja makám, aj ja chcem žiť zdravo a jesť chutné a kvalitné jedlo!“ Lenže…

Lenže ono to nie je spôsobené tým, že by náš národ chcel niekto cielene otráviť, alebo klamať na kvalite. Na otvorenom trhu dopyt riadi ponuku. Ak je na našom maličkom slovenskom trhu dopyt po lacných párkoch, tak nám také párky vyrobia. Musia vyzerať ako párky, voňať ako párky, chutiť by mali ako párky a cena by mala vyhovovať zákazníkovi. Nuž také vyrobia, čo na tom, že je v nich viac koží, zobákov, rohoviny, masti a vody, ako mäsa? Ak chce zákazník lacný chlieb, nuž mu ho upečú zo zmesí, ktoré pekne nakysnú do tvaru chleba, bude voňať ako chleba a možno aj chutiť ako chleba, no do dvoch dní je z neho kus sypkej, tvrdej hmoty, ktorú odmietne žrať aj pes.

Balans medzi cenou a kvalitou je teda zrejmý. Za málo peňazí sa veľa muziky robiť skrátka nedá. Spomínam si, keď som svojho času (pred rokom 2004) diskutovala so zástupcom Európskej Komisie, položila som mu otázku, ako dokážu byť slovenskí poľnohospodári konkurencieschopní na spoločnom európskom trhu, keď budú v prvých rokoch po vstupe do únie dostávať sotva štvrtinu oprávnených podpôr. Pán sa zamyslel a po chvíli mi odpovedal: „musíte vyniknúť kvalitou.“

Jasné, veď na obrovskom európskom trhu s potravinami, kde nakupuje vyše 600 miliónov spotrebiteľov, je konkurencia obrovská, ponuka široká a ťažko sa v nej presadiť len tak. Svoje miesto na slnku si treba zaslúžiť. Treba veľa špekulovať, objaviť jedinečnosť, inovovať, zlepšovať pridanú hodnotu výrobku. Pritom nezabúdať na marketing, aj dobrý obal, ktorý zaujme. Treťou podstatnou zložkou je distribúcia a predajné kanály, pričom netreba zabúdať ani na internetový priestor. Skrátka, vyniknúť v rámci Európskej únie, či dokonca sveta, dokážu len niektorí.

Samozrejme, proces, ktorý tu popisujem si vyžaduje veľa energie, dobrých myšlienok, skúseností a aj pokusov a omylov. Čiže nie je lacný. Otázka ceny je často rozhodujúca. Ponúknuť takúto kvalitnú potravinu na náš slovenský trh je veľmi riskantné – zákazníkov, ktorí si ho budú môcť dovoliť je totiž veľmi obmedzený počet. Ak ho navyše nevyrábame vo veľkom, nemáme šancu dostať sa do väčších a nadnárodných distribučných sietí. Toto riziko si preto len málokto vezme na seba.

Skúsme to z druhej strany. Čo by musel urobiť Slovák, aby si mohol dopriať kvalitnejšie, a teda aj drahšie potraviny? V prvom rade by mal mať vyšší príjem. Kedy bude mať vyšší príjem? Keď bude mať v hlave, alebo rukách špecifické znalosti a skúsenosti – či už je to remeselník, alebo inžinier. A keď budú na Slovensku zamestnávatelia, ktorí to dokážu oceniť a adekvátne zaplatiť. Tým nechcem povedať, že tu takí nie sú. Ale akosi mi na Slovensku stále chýba tá väzba medzi hodnotou ľudskej práce a odmenou za ňu. Nie som žiadny makroekonóm, no ak ma niekto presviedča o tom, ako sa hospodárstvu našej krajiny darí a na druhej strane vidím, ako z tejto „úspešnej“ krajiny utekajú šikovní a múdri ľudia, niečo mi na tom nesedí.

A teda sa oblúkom vraciam k titulku svojej úvahy. Možno by sme sa mali tu na Slovensku najskôr zamyslieť, ako nebyť euroobčanmi druhej kvality (sme totiž aj občanmi Európskej únie). Mali by sme rozmýšľať nad tým, ako vyniknúť na tom spoločnom európskom priestore? A možno by najskôr stačilo len sa dostať na úroveň „Západu“, najmä čo sa týka sebaúcty, sebavedomia,

demokratického myslenia, tolerancie, rozhľadenosti, rešpektu, otvorenosti, ochoty pomôcť a hľadať to spoločné, čo nás spája, namiesto toho, čo nás odlišuje.

Dvojitá kvalita tu totiž zostane dovtedy, pokým tu budú tí, ktorí o ňu stoja.

Nájdite si svojho domáceho dodávateľa

Aktuálna aféra so zdravotne závadným mäsom z Poľska je iba špička ľadovca. Ten pláva v slovenských vodách už niekoľko rokov a potichučky, pod hladinou verejného povedomia sa do našej krajiny dováža často aj nechutné, zapáchajúce mäso, rokmi často presahujúce vek detí, ktoré ho tu skonzumujú. Pritom kvalitné mäso z našich chovov, ku kúpe ktorého tak vehementne vyzýva pani ministerka, sa zasa potichučky vyváža. 

Eva Forrai, výkonná riaditeľka Zväzu spracovateľov mäsa začiatkom februára 2019 informovala, že Slovenská republika je v produkcii bravčového a hovädzieho mäsa sebestačná iba asi na 40%. Podľa zistení Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory zo začiatku januára 2019, je na pultoch obchodov iba asi 24% baleného mäsa pôvodom od slovenských výrobcov. 

Za hlavný problém označujú slovenskí spracovatelia nízky stav chovaných zvierat, a teda nízku ponuku na domácom trhu. Napríklad u hovädzieho dobytka bolo ku koncu roka 2018 chovaných asi 440 000 kusov, z toho je cca 50 000 ks dobytka vo výkrme (pre porovnanie – v r.1989 bol stav hovädzieho dobytka 1 622 512 ks). Predstavuje to intenzitu chovu v počte 23 kusov HD na 100 hektárov poľnohospodárskej pôdy (r.2017). 

Z tohto množstva sa ešte ročne zo Slovenska vyvezie priemerne 20 200 ton jatočnej hmotnosti hovädzieho a teľacieho mäsa (najmä do Rakúska, Maďarska, Poľska, Turecka). Preto sa, podľa Evy Forrai, domáci spracovatelia musia zásobiť dovozmi živých zvierat a chladeného, či mrazeného mäsa, ktoré priemerne ročne dosiahne objem asi 18 350 ton v jatočnej hmotnosti. 

Teda živé zvieratá a mäso z domácich a zahraničných chovov sa na Slovensku spracujú v 123 schválených bitúnkoch, 321 rozrábkach mäsa domácich kopytníkov, v 60 výrobách mäsových prípravkoch a v 184 prevádzkach na výrobku mäsových výrobkov (stav k 1.11.2018, podľa ŠVPS SR). Odborníci z rezortu, aj samotná ministerka pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, teraz  vyzývajú spotrebiteľov, aby siahali po mäse a mäsových výrobkoch od domácich producentov. Váhavá a veľmi zvažovaná reakcia riaditeľky Zväzu spracovateľov mäsa na otázku ohľadom kvality dovážaného mäsa vzbudila vo mne zvedavosť. Podľa Evy Forrai je kvalita mäsa z dovozu porovnateľná s tou z našich domácich chovov, keďže v každej krajine EÚ sú prevádzky schválené a kontrolované v zmysle európskej legislatívy. Skutočne? Veď aj inkriminované mäso z Poľska pochádzalo zo schválenej prevádzky! 

Systém, tak ako je v Európskej únii nastavený, je perfektný. Oficiálne všetko funguje, na papieri všetko sedí. V čom je teda problém? 

Ľudský faktor je najslabším ohnivkom reťazca, v ktorom sú obchodné záujmy často nadraďované zákonom a platným pravidlám, či dokonca záujmom obyvateľstva, ako je zdravie a bezpečnosť. Štátne zodpovedné a kontrolné inštitúcie v tejto sieti predstavujú len akúsi nevyhnutnú súčasť, dobrú akurát tak na vypĺňanie štatistík a obhajovanie sa pred verejnosťou. Niečo smrdí v štáte slovenskom. Kto sa odváži nazrieť pod pokrievku tohto nechutného bublajúceho hrnca, z ktorého občas unikne para? 

Kde teda hľadať východisko? Ako obvykle – najbližšiu pomocnú ruku nájdeme na konci svojho ramena. Pretože najmä spotrebitelia majú moc niečo zmeniť. Je jasné, že keď má našinec hlbšie do peňaženky, zariadi sa podľa svojich možností. Ak by však mal príležitosť nakúpiť si mäso, či iné potravinárske výrobky vo svojom okolí, pričom by poznal ich pôvod, prípadne aj chovateľa a farmu, a teda mal zaručenú kvalitu a čerstvosť, verím, že by nerozmýšľal nad rozdielom pár centov v cene. A možno by bol prekvapený, že tá cena vo farmárskej predajni by bola aj nižšia ako krásne červeného baleného mäsa na pulte v obchodnom reťazci. 

Na slovenskom trhu musia mať miesto tak veľkí, ako aj menší výrobcovia potravín. Najmä malým chovateľom musíme dopriať priestor a šancu dokázať, že naozaj ponúkajú kvalitu z vlastných stád. Veď ručia za ňu svojim menom. Ak raz oklamú, končia. V tomto by mali vyjsť v ústrety štátne orgány, aby im umožnili a podporili zriaďovanie malých bitúnkov a porážok, prípadne mobilných zariadení. Ak by mohli chovatelia predávať svoje výrobky priamo, umožnili by nielen spotrebiteľom presvedčiť sa o poctivom spôsobe výroby. Ale hlavne by ich to oslobodilo od ponižujúceho predaja väčším spracovateľom, ktorí im často diktujú svoje podmienky a ceny. Tie sú pre nich často demotivujúce. Bezpochyby by to bola pozitívna zmena aj pre spotrebiteľa. A možno by potom stúpla aj spotreba hovädzieho a teľacieho mäsa, resp. ďalších kvalitných farmárskych produktov na Slovensku. Nebolo by treba ani vyzývať… 

 

Zdroje informácií: 

Štatistický úrad SR, 

Štátna veterinárna potravinová správa SR 

Výskumný ústav ekonomiky poľnohospodárstva a potravinárstva,  

Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora, 

Televízia TA3

Nekvalitné mäso z Poľska nepatrí na naše stoly !

S rozhorčením som prijal informáciu o možnom dovoze nekvalitného, dokonca až zdraviu škodlivého mäsa z Poľska na územie Slovenskej republiky. Nemôžem sa stotožniť iba s vyjadrením ministerky Matečnej, že dovoz nekvalitného mäsa z Poľska je nehoráznosť. Od pani ministerky očakávam konkrétne kroky, ktoré zabezpečia, že nebezpečné potraviny z okolitých štátov sa nedostanú na pulty našich predajní prípadne na stoly našich domácnosti.

Od nástupu Gabriely Matečnej do funkcie ministerky pôdohospodárstva sme  niekoľkokrát upozorňovali na katastrofálnu situáciu Slovenského agropotravinárskeho priemyslu. Na viacerých tlačových konferenciách sme ju vyzývali k predloženiu opatrení a systémových riešení na zlepšenie potravinovej sebestačnosti štátu a potravinovej bezpečnosti občanov Slovenskej republiky. Výsledok jej pôsobenia je však iba ďalší prepad potravinárskej produkcie, zvýšenie našej závislosti na dovoze a ďalší prepad salda zahraničného obchodu s potravinami, ktorý v roku 2018 dosiahne pravdepodobne historickú hranicu 1,7 miliardy EUR, čo bude o takmer 300 mil. EUR viac ako v roku 2017.

V Hnutí SME RODINA sme na aprílovej konferencii v roku 2018 predstavili program Potravinovo sebestačný štát – ekonomický rastúci vidiek, kde sú jasne definované konkrétne ekonomické a legislatívne opatrenia, ktorých výsledkom bude viac slovenských potravín, ich vyšší podiel na pultoch našich potravín a znížená závislosť na dovoze zo zahraničia.

J. Karahuta predstavuje program hnutia

J. Karahuta predstavuje program Potravinovo sebestačný štát – ekonomický rastúci vidiek

Hnutie SME RODINA vyzýva ministerku Matečnú a SNS, aby namiesto marketingového divadla a zástupných tém,  sa kompetentní aspoň v poslednom roku riadenia rezortu pôdohospodárstva začali viac venovať skutočným potrebám občanov SR a aby sa aspoň na rok stali skutočným garantom predaja zdravých potravín na území SR.