Ministerstvo pôdohospodárstva sa pri africkom more ošípaných tvári, ako keby išlo o sezónnu vírusovú chrípku

Čoskoro uplynie mesiac od prepuknutia nákazy africkým morom ošípaných na území Slovenskej republiky a ministerstvo pôdohospodárstva sa tvári, ako keby sa nič vážne nedialo. Prijímajú sa viac menej dobrovoľnícke opatrenia na odstrel potenciálne nakazených diviakov a vedenie MPaRV SR ešte stále nevie, či bude odškodňovať všetkých, alebo len registrovaných chovateľov.

Hnutie SME rodina, napriek opakovaným výzvam, sa ani po 4 týždňoch od vypuknutia nákazy na Slovensku, nedozvedelo, ako budeme likvidovať mŕtve telá zvierat.

 „Stále nevieme, či primárne sa budú mŕtve tela uhynutých, alebo utratených zvierat likvidovať v jedinom asanačnom kafilerickom zariadení v Mojšovej Lúčke, alebo sa budú vytvárať zberné jamy na likvidáciu kadáverov (tiel uhynutých zvierat) pod dozorom veterinárnej správy, ako v období ranného stredoveku. Na uvedenú skutočnosť sme upozorňovali už pred rokom,“ zdôrazňuje predseda hnutia SME RODINA Boris Kollár.

Predseda pracovnej skupiny hnutia SME RODINA pre poľnohospodárstvo, potravinárstvo a regionálny rozvoj Jaroslav Karahuta upozorňuje, že „Slovenská republika je viac ako rok pod stálym infekčným tlakom vírusu afrického moru ošípaných zo susedného Maďarska. Bolo takmer isté, že  zavlečenie vírusu AMO na územie Slovenska je iba otázkou času, preto skôr za komické ako odborné považujem vyhlásenia generálneho tajomníka služobného úradu MPRV SR Jaroslava Regeca, ktorý informuje, že po zasadnutí expertnej skupiny (15.8.2019) budú vypracované mimoriadne veterinárne opatrenia, ktoré budú obsahovať zásady konania poľovníkov pri sanácii nájdenej uhynutej, respektíve ulovenej diviačej zveri,“ konštatuje Jaroslav Karahuta.

„Slovensko je viac ako z dvoch tretín závislé na dovoze bravčového mäsa zo zahraničia, pričom takmer všetky produkčné chovy, ktoré zabezpečujú aspoň tú mizernú 30% sebestačnosť sa nachádzajú na hraniciach s Maďarskom. Preto ako predseda parlamentnej politickej strany, ktorá má potravinovú sebestačnosť ako jednu zo svojich priorít, žiadam pani ministerku Matečnú, aby sa aspoň na konci svojho funkčného obdobia starala viac o zabezpečenie výživy ľudí a nie o politické hry Slovenskej národnej strany,“ vyzýva predseda hnutia Boris Kollár.

Pre hnutie SME RODINA je otázka potravinovej sebestačnosti a bezpečnosti potravín dôležitou prioritou. V rámci svojho programu Stratégia 2030 pre poľnohospodárstvo, potravinárstvo a regionálny rozvoj budeme presadzovať zriadenie Štátneho asanačného podniku s diverzifikovanými strediskami po celom území Slovenskej republiky. Nemôžeme dopustiť, aby prevoz a likvidácia vysoko infekčného biologického materiálu boli monopolne v rukách jedinej súkromnej firmy.   

Hnutie SME RODINA ďalej vyzýva MPaRV SR, aby bola okamžite zriadená centrálna webová stránka, kde by boli na dennej báze zverejňované všetky aktuálne informácie súvisiace s AMO na Slovensku, prijaté opatrenia a pokyny pre všetkých chovateľov ošípaných na území Slovenskej republiky Súčasne by tam bola zverejňovaná aj aktuálna nákazová situácia s AMO v rámce nielen EÚ, ale aj celého sveta.

PRÍRODNÉ HUMÍNOVÉ KYSELINY – reálna alternatíva antibiotík a oxidu zinku v chovoch hospodárskych zvierat

Od 28.1.2022 sa začnú uplatňovať vo všetkých členských štátoch Európskeho spoločenstva NARIADENIA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY (EÚ) z 11.decembra 2019 a to :  

  • 2019/4 o výrobe, uvádzaní na trh a používaní medikovaných krmív
  • 2019/5 ktorým sa stanovujú postupy Spoločenstva pri povoľovaní liekov na humánne použitie a na veterinárne použitie
  • 2019/6 o veterinárnych liekoch

Táto prevratná legislatíva zakáže od roku 2022 preventívne a hromadné podávanie antibiotík pre všetky skupiny chovaných zvierat.

Chorým zvieratám sa antibiotiká naďalej podávať budú, avšak iba individuálne a pred ich aplikáciou bude musieť prebehnúť klinické vyšetrenie a bude sa musieť dodržiavať ochranná lehota, kým z nich vyrobené produkty sa budú môcť využiť pre ľudskú konzumáciu,“

 

Dôvody zákazu antibiotík a medikovaných kŕmnych zmesí vo výžive zvierat

Vyradenie profylaktickej a metafylaktickej aplikácie antibiotík a oxidu zinku z výživy hospodárskych zvierat je krok správnym smerom. Dopady neefektívneho používania antimikrobiálnych látok vedú k nebezpečnej forme mutácie mikroorganizmov a vzniku antimikrobiálnej rezistencie.  Výsledkom tejto rezistencie sú početné úmrtia ľudí, ktorých počet v roku 2018 iba v EÚ dosiahol 33 000. Ak nepristúpime k razantným opatreniam a nezabránime zneužívaniu liekov a rôznych antimikrobiálnych látok na potieranie chovateľských a výživových chýb vo výžive zvierat, tak v roku 2050 počet úmrtí vo svete na antibiotickú rezistenciu dosiahne niekoľko miliónov a bude vyšší ako je počet dnešných úmrtí spôsobených  rakovinou.

Čo je to antibiotická rezistencia

Antibiotická rezistencia je zníženie účinnosti, alebo úplná neúčinnosť antibiotík  voči baktériám.

2O. storočie sa označuje ako zlatý vek antibiotík.  Na jeho počiatku stál Alexander Fleming  a jeho objav penicilínu v roku 1928, ktorý sa považuje za jeden z najvýznamnejších objavov minulého storočia. No už sám Fleming v 1945 roku hovorí o vzniku možnej rezistencie na penicilín, čo sa aj v budúcnosti potvrdilo.

Ľudia si však neuvedomujú, že baktérie osídľujú našu zem takmer 4 miliardy rokov a majú schopnosť sa adaptovať na rôzne vonkajšie vplyvy, vrátane bakteriostatického resp. baktericídneho účinku antibiotík.

70 rokov po objavení penicilínu došlo k pomerne širokému nárastu bakteriálnej rezistencie na používané antibiotika. Dôležitosť a význam rezistencie sa umocňoval aj tým, že človek prestal používať antibiotiká iba na riešenie ochorení ľudí. Z farmácie sa stal postupne explozívne rastúci  biznis a aplikácia antibiotík sa postupne prenášala čoraz viac aj do živočíšnej výroby.

Ďalším problémom, ktorý čaká hlavne chovateľov ošípaných, je zákaz pridávania oxidu zinku do medikovaných kŕmnych zmesí, hlavne pri riešení poodstavových hnačiek u prasiat. Vzhľadom k negatívnym vplyvom ZnO, na pôdu, životné prostredie a bakteriálnu rezistenciu, bolo stanovené 5 ročné prechodné obdobie na ukončenie jeho používania v chove ošípaných, ktoré končí 26.6.2023.

Prírodné huminové kyseliny – schválená reálna alternatíva antimikrobiálnych látok a oxidu zinku

V roku 1999, EMEA (Európska Agentúra pre hodnotenie medicínskych produktov veterinárnej medicíny) vydala súhlas na perorálne podávanie huminových kyselín pre všetky potravinové zvieratá. Od tohto obdobia sa urobilo na celom svete obrovské množstvo testov. Výsledky testov, z ktorých veľká časť sa robila aj na území Slovenskej republiky oprávňujú k tvrdeniu, že prírodné huminové kyseliny, v prírodnej, teda v pôvodnej forme,  sú reálnou alternatívou k antibiotikám v chovoch zvierat. Od roku 2012 sú kŕmne suroviny na báze prírodných huminových kyselín zapísané aj v registri kŕmnych surovín v tzv. feedmaterialsregister.eu. Väčšina produktov na báze prírodných huminových kyselín je dokonca povolená aj v ekologických chovoch.

Aplikáciou  prípravkov na báze prírodných huminových kyselín do krmiva zvierat  podporujeme prirodzenú imunitu zvierat a schopnosť zvieraťa, vysporiadať sa s negatívnymi účinkami hlavne črevných patogénnych mikroorganizmov bez použitia antibiotík a oxidu zinku. Musíme si uvedomiť, že najväčším imunologickým orgánom zvieraťa je črevo.  Prírodné huminové kyseliny sú nerozpustné, majú chelátovú štruktúru, obsahujú takmer všetky makro a mikro elementy vo využiteľnej forme a môžu účinne podporovať rôzne fyziologické funkcie zvierat . Výsledkom je lepší produkčný a zdravotný stav zvierat, spokojný chovateľ a ekonomický prosperujúci podnik.

Čo sú prírodné huminové kyseliny a aký je ich význam v chovoch zvierat

Prírodné huminové kyseliny sú organické látky, voľne sa vyskytujúce v prírode v stojatých vodách, bahne, v pôde, v rašeline, v lignite a hnedom uhlí

Sú účinné v prevencii a liečbe tzv. multifaktorálnych chorôb, ako sú gastro-enteritídy, hnačky a metabolické poruchy,  hlavne u mladých zvierat. Sú najsilnejším prírodným detoxikantom pre ťažké kovy, bakteriálne a plesňové toxíny, PCB, dioxíny a ostatné toxické látky, ktoré sa krmivom dostávajú do organizmu zvierat. Vo výžive hospodárskych zvierat majú neoceniteľnú hodnotu, lebo sú stimulátorom imunity, zlepšujú produkčné a reprodukčné ukazovatele zvierat

 

Voľne žijúce zvieratá nemajú obmedzený prístup k huminovým kyselinám, pretože ako základná zložka pôdneho humusu, rašeliny, bahna a stojatých vôd, sú trvalou súčasťou takmer všetkých pôdnych a rastlinných systémov.

Dnešný vysoko produkčný hovädzí dobytok, ošípané ale aj hydina sú praktický celý život uzavreté v maštaliach a rôznych budovách, kde sú kŕmené priemyselne vyrábaným koncentrovaným krmivom. A pokiaľ si voľne žijúce zvieratá riešia väčšinu metabolických , ale aj iných zdravotných porúch požieraním pôdy, rašeliny, krmiva so zvyškami organickej zložky pôdy obsahujúcej huminové kyseliny, v uzavretých systémoch túto dôležitú prirodzenú funkciu huminových kyselín nahradzujú lieky a rôzne veterinárne prípravky.

Ako sa môžu dostať zvieratá z uzavretých systémov k huminovým kyselinám?  

Surovinou na výrobu prírodných huminových kyselín je Leonardit, z ktorého sa už dnes vyrábajú výrobky, ktoré pridávaním do krmiva vytvárajú v žalúdočno – črevnom trakte podmienky, aké majú sčasti aj voľne žijúce zvieratá. Efekt podávania sa prejaví pomerne rýchlo a zvieratá prijímajú tieto výrobky veľmi radi,  vďaka intuitívnemu chápaniu zmyslu prijímania huminových kyselín.

Sú aj iné ako prírodné huminové kyseliny ?

Na svete sú tisícky prípravkov na báze huminových kyselín, kde výrobcovia využívajú skutočnosť, že dnešná legislatíva zatiaľ nerozoznáva prírodné huminové kyseliny od chemicky spracovaných soli huminových kyselín. Kontrolu na overenie toho, či sa jedná o prírodný výrobok, alebo chemicky spracovanú sodnú, alebo draselnú soľ, si môže urobiť každý sám, pretože kým soli huminových kyselín sú rozpustne takmer okamžite v obyčajnej vode, prírodné huminové kyseliny sú v bežných podmienkach nerozpustné a rozpúšťajú sa iba pri pH 13-14. Aplikácia soli huminových kyselín je opodstatnená iba pri rastlinných hnojivách ale nie v živočíšnej výrobe.

Prírodné huminové kyseliny, ako trvalá súčasť výživy zvierat

Prírodné huminové kyseliny  sú termostabilné, preto je ich možné aplikovať nielen priamo do krmiva zvierat, ale aj ako zložku do granulovaných krmív.  Početné merania jednoznačne preukázali, že aktívne znižujú obsah emisných plynov a preto sú zaradené do zoznamu BAT výrobkov, na zníženie emisii v živočíšnej výrobe. V praxi to znamená, že pri podávaní huminových kyselín do krmiva zvierat, dochádza k efektívnemu využitiu jednotlivých zložiek z krmiva  a tie zložky, ktoré sa metabolický nespracujú, sa viažu na štruktúru huminovej kyseliny a odchádzajú výkalmi z organizmu . Výsledkom je podstatne zníženie smradu, ktoré je problémom hlavne u chovateľov ošípaných, ale aj nižší obsah amoniaku v maštaliach a kurníkoch, čím znižujeme zaťaž na dýchacie cesty nielen zvierat, ale aj u obslužného personálu.

Preventívna dávka prírodných huminových kyselín je na úrovni 5-7 kg na tonu krmiva.  V prípade hnačkových ochorení  sa dávka zvýši 2-3 x po dobu 5-7 dní.

Čo je ale veľmi dôležité. Na rozdiel od antibiotík, prírodné huminové kyseliny nemajú žiadnu ochrannú lehotu a tým chovateľ  aj počas ich aplikácie môže naďalej predávať svoje produkty bez obmedzenia, čím uňho nevznikajú žiadne finančné straty.

MVDr. Jaroslav Karahuta –konateľ spol. HUMACON s.r.o.

odborník na využívanie huminových  kyselín v chovoch hospodárskych zvierat.

Huminové kyseliny zväčšené 35 000 krát

 

Nájdite si svojho domáceho dodávateľa

Aktuálna aféra so zdravotne závadným mäsom z Poľska je iba špička ľadovca. Ten pláva v slovenských vodách už niekoľko rokov a potichučky, pod hladinou verejného povedomia sa do našej krajiny dováža často aj nechutné, zapáchajúce mäso, rokmi často presahujúce vek detí, ktoré ho tu skonzumujú. Pritom kvalitné mäso z našich chovov, ku kúpe ktorého tak vehementne vyzýva pani ministerka, sa zasa potichučky vyváža. 

Eva Forrai, výkonná riaditeľka Zväzu spracovateľov mäsa začiatkom februára 2019 informovala, že Slovenská republika je v produkcii bravčového a hovädzieho mäsa sebestačná iba asi na 40%. Podľa zistení Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory zo začiatku januára 2019, je na pultoch obchodov iba asi 24% baleného mäsa pôvodom od slovenských výrobcov. 

Za hlavný problém označujú slovenskí spracovatelia nízky stav chovaných zvierat, a teda nízku ponuku na domácom trhu. Napríklad u hovädzieho dobytka bolo ku koncu roka 2018 chovaných asi 440 000 kusov, z toho je cca 50 000 ks dobytka vo výkrme (pre porovnanie – v r.1989 bol stav hovädzieho dobytka 1 622 512 ks). Predstavuje to intenzitu chovu v počte 23 kusov HD na 100 hektárov poľnohospodárskej pôdy (r.2017). 

Z tohto množstva sa ešte ročne zo Slovenska vyvezie priemerne 20 200 ton jatočnej hmotnosti hovädzieho a teľacieho mäsa (najmä do Rakúska, Maďarska, Poľska, Turecka). Preto sa, podľa Evy Forrai, domáci spracovatelia musia zásobiť dovozmi živých zvierat a chladeného, či mrazeného mäsa, ktoré priemerne ročne dosiahne objem asi 18 350 ton v jatočnej hmotnosti. 

Teda živé zvieratá a mäso z domácich a zahraničných chovov sa na Slovensku spracujú v 123 schválených bitúnkoch, 321 rozrábkach mäsa domácich kopytníkov, v 60 výrobách mäsových prípravkoch a v 184 prevádzkach na výrobku mäsových výrobkov (stav k 1.11.2018, podľa ŠVPS SR). Odborníci z rezortu, aj samotná ministerka pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, teraz  vyzývajú spotrebiteľov, aby siahali po mäse a mäsových výrobkoch od domácich producentov. Váhavá a veľmi zvažovaná reakcia riaditeľky Zväzu spracovateľov mäsa na otázku ohľadom kvality dovážaného mäsa vzbudila vo mne zvedavosť. Podľa Evy Forrai je kvalita mäsa z dovozu porovnateľná s tou z našich domácich chovov, keďže v každej krajine EÚ sú prevádzky schválené a kontrolované v zmysle európskej legislatívy. Skutočne? Veď aj inkriminované mäso z Poľska pochádzalo zo schválenej prevádzky! 

Systém, tak ako je v Európskej únii nastavený, je perfektný. Oficiálne všetko funguje, na papieri všetko sedí. V čom je teda problém? 

Ľudský faktor je najslabším ohnivkom reťazca, v ktorom sú obchodné záujmy často nadraďované zákonom a platným pravidlám, či dokonca záujmom obyvateľstva, ako je zdravie a bezpečnosť. Štátne zodpovedné a kontrolné inštitúcie v tejto sieti predstavujú len akúsi nevyhnutnú súčasť, dobrú akurát tak na vypĺňanie štatistík a obhajovanie sa pred verejnosťou. Niečo smrdí v štáte slovenskom. Kto sa odváži nazrieť pod pokrievku tohto nechutného bublajúceho hrnca, z ktorého občas unikne para? 

Kde teda hľadať východisko? Ako obvykle – najbližšiu pomocnú ruku nájdeme na konci svojho ramena. Pretože najmä spotrebitelia majú moc niečo zmeniť. Je jasné, že keď má našinec hlbšie do peňaženky, zariadi sa podľa svojich možností. Ak by však mal príležitosť nakúpiť si mäso, či iné potravinárske výrobky vo svojom okolí, pričom by poznal ich pôvod, prípadne aj chovateľa a farmu, a teda mal zaručenú kvalitu a čerstvosť, verím, že by nerozmýšľal nad rozdielom pár centov v cene. A možno by bol prekvapený, že tá cena vo farmárskej predajni by bola aj nižšia ako krásne červeného baleného mäsa na pulte v obchodnom reťazci. 

Na slovenskom trhu musia mať miesto tak veľkí, ako aj menší výrobcovia potravín. Najmä malým chovateľom musíme dopriať priestor a šancu dokázať, že naozaj ponúkajú kvalitu z vlastných stád. Veď ručia za ňu svojim menom. Ak raz oklamú, končia. V tomto by mali vyjsť v ústrety štátne orgány, aby im umožnili a podporili zriaďovanie malých bitúnkov a porážok, prípadne mobilných zariadení. Ak by mohli chovatelia predávať svoje výrobky priamo, umožnili by nielen spotrebiteľom presvedčiť sa o poctivom spôsobe výroby. Ale hlavne by ich to oslobodilo od ponižujúceho predaja väčším spracovateľom, ktorí im často diktujú svoje podmienky a ceny. Tie sú pre nich často demotivujúce. Bezpochyby by to bola pozitívna zmena aj pre spotrebiteľa. A možno by potom stúpla aj spotreba hovädzieho a teľacieho mäsa, resp. ďalších kvalitných farmárskych produktov na Slovensku. Nebolo by treba ani vyzývať… 

 

Zdroje informácií: 

Štatistický úrad SR, 

Štátna veterinárna potravinová správa SR 

Výskumný ústav ekonomiky poľnohospodárstva a potravinárstva,  

Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora, 

Televízia TA3

Nekvalitné mäso z Poľska nepatrí na naše stoly !

S rozhorčením som prijal informáciu o možnom dovoze nekvalitného, dokonca až zdraviu škodlivého mäsa z Poľska na územie Slovenskej republiky. Nemôžem sa stotožniť iba s vyjadrením ministerky Matečnej, že dovoz nekvalitného mäsa z Poľska je nehoráznosť. Od pani ministerky očakávam konkrétne kroky, ktoré zabezpečia, že nebezpečné potraviny z okolitých štátov sa nedostanú na pulty našich predajní prípadne na stoly našich domácnosti.

Od nástupu Gabriely Matečnej do funkcie ministerky pôdohospodárstva sme  niekoľkokrát upozorňovali na katastrofálnu situáciu Slovenského agropotravinárskeho priemyslu. Na viacerých tlačových konferenciách sme ju vyzývali k predloženiu opatrení a systémových riešení na zlepšenie potravinovej sebestačnosti štátu a potravinovej bezpečnosti občanov Slovenskej republiky. Výsledok jej pôsobenia je však iba ďalší prepad potravinárskej produkcie, zvýšenie našej závislosti na dovoze a ďalší prepad salda zahraničného obchodu s potravinami, ktorý v roku 2018 dosiahne pravdepodobne historickú hranicu 1,7 miliardy EUR, čo bude o takmer 300 mil. EUR viac ako v roku 2017.

V Hnutí SME RODINA sme na aprílovej konferencii v roku 2018 predstavili program Potravinovo sebestačný štát – ekonomický rastúci vidiek, kde sú jasne definované konkrétne ekonomické a legislatívne opatrenia, ktorých výsledkom bude viac slovenských potravín, ich vyšší podiel na pultoch našich potravín a znížená závislosť na dovoze zo zahraničia.

J. Karahuta predstavuje program hnutia

J. Karahuta predstavuje program Potravinovo sebestačný štát – ekonomický rastúci vidiek

Hnutie SME RODINA vyzýva ministerku Matečnú a SNS, aby namiesto marketingového divadla a zástupných tém,  sa kompetentní aspoň v poslednom roku riadenia rezortu pôdohospodárstva začali viac venovať skutočným potrebám občanov SR a aby sa aspoň na rok stali skutočným garantom predaja zdravých potravín na území SR.

Aké postavenie dostanú rodinné farmy na Slovensku?

Dnešná spoločnosť, ktorá je pod neustálym informačným tlakom sa dostala aj pod informačný tok ohľadom podpory rodinných fariem. Tento proces je potrebné hodnotiť jednak z historického hľadiska, súčasnej agrárnej politiky a koncepcie poľnohospodárstva na ďalšie roky.

Rodinné farmy – gazdovstvá tu boli roky rokúce. Statkári a veľký gazdovia tu boli do roku 1948. Rodinné farmy fungovali na princípe malých gazdovstiev, ktoré mali zabezpečiť základné potraviny pre rodinu aby mohli prežiť. Tento proces formovania rodinných gazdovstiev bol prelomený po roku 1945 v čase obilnej krízy a po roku 1945. Nová vládnuca sila komunisti si dali na tú dobu odvážny cieľ – zabezpečiť potravinovú bezpečnosť obyvateľstva. Družstevníctvo a zriaďovanie štátnych majetkov bolo hlavným nástrojom potravinovej istoty pre občanov. Veľa razy aj násilne boli roľníci vyháňaní zo svojej rodnej hrudy. V tom období bolo veľa roľníckych sĺz  v brázdach roličiek. Takto postupne sa formoval nový vidiecky ráz slovenskej dediny. Vidiečania našli prácu v meste vo fabrikách a v službách. Vzťah a láska k pôde nemohla vymazať ani vtedajšia vládna mašinéria. Produkcia potravín sa postupne pretransformovala na veľkovýrobu.

Intenzifikácia poľnohospodárstva cez hnojenie, chemickú ochranu, mechanizáciu a šľachtenie sa posunulo aj Slovensko medzi najsilnejšie agrárne krajiny – v rámci vtedajšieho RVHP sme boli agrárna elita. Západná Európa po roku 1945 išla svojou cestou rodinných fariem. Na rozdiel od západoeurópskych farmárov americkí farmári sa viac a viac združovali do družstevných foriem čím sa stali konkurenciou pre západoeurópskych farmárov. Veľkovýroby a intenzifikácia priniesli svoje ovocie – pretlak potravín na trhoch a žiaľ často na úkor kvality. Slováci v rámci voľno časových aktivít po roku 1948 si postupne na menej úrodných pôdach, alebo skôr výmoľoch a pasekách záhradkárske osady, ktoré produkovali neobyčajne veľké množstvo kvalitnej zeleniny a ovocia. Na dedinách bola sliepka a ošípaná samozrejmosť – dnes je to rarita. Liberálny trh svojou reklamou a vymývaním mozgov premenili dedinské humno na rekreačne zóny a bazénové centrá. Finančná kríza, ktorá prerástla hlavne z duchovnej krízy postupne zmenila postoj človeka k pôde a k poľnohospodárstvu vôbec.

Rok 2014 OSN a FAO  vyhlásili za rok rodinného  farmára k čomu sa prihlásila aj naša republika. Žiaľ málokto vie, že je to iniciatíva krajín hlavne západnej Európy, kde sa výrazne prehĺbila generačná kríza. Za všetko hovorí vyjadrenie jedného farmára z Belgicka, ktorý úradníkovi z EÚ vysvetľoval, že mladý farmár u nich za príjem 2 tis. €/ mesačne robiť nebude od jari do jesene a od svitu do súmraku. Podobná situácia nastáva už aj na Slovensku a preto treba tento problém riešiť. Žiaľ reči sa hovoria a chlieb sa je. V rámci siete stredných škôl v SR sme stav odborného školstva dostali na úseku pôdohospodárstva na kolená a dnes chceme farmárov vychovávať cez internet. Tomu sa povie najhrubšie zrno arogancie voči roľníckemu stavu. Poľnohospodár nie je povolanie to je poslanie na celý život. Tento vzťah sa nedá naučiť ten musí mať človek v sebe a žiť s prírodou, ale nie cez internet.

Rodinné farmy a mladých roľníkov chcel štát podporovať cez nástroje dotačnej politiky no výsledok je alarmujúci. Žiaľ mám pocit, že je to umelé a neprirodzené. Štát chcel v krízových rokoch  zrejme riešiť obrovskú nezamestnanosť hlavne mladých ľudí cez umelé farmy. Ponúka im aj dnes možnosť nákupu pôdy, ktorej správcom je Slovenský pozemkový fond hospodári na vyše 450 tis. ha poľnohospodárskej pôdy z čoho vyše 120 tis. ha je priamo vo vlastníctve štátu a zostatok je pôda neznámych vlastníkov. Dnes slimačím tempom prebiehajú reštitúcie, výdaj pôdy za záhradkárske osady a pozemkové úpravy čo môže výrazne obmedziť predaj pôdy. Samozrejme realita je aj taká, že značná časť poľnohospodárskej pôdy je výrazne zaburinená a v katastrofálnom stave. Z tohto dôvodu ak má farmár chuť bojovať o takúto pôdu treba ho podporiť všetkými desiatimi. Pri dnešnom technokratickom myslení úradníka je možne, že môže účel svätiť prostriedky a začneme rozbíjať veľké celky, ktoré nám  v rámci EÚ mnohé krajiny závidia. Slovensko podľa mojich skúsenosti a hodnotenia doterajších krokov v oblasti rodinných fariem bude musieť kategoricky zmeniť nastavenie podpory rodinných a mladých farmárov :

Hnutie Sme Rodina má záujem:

  • podporiť vznik rodinných fariem so zreteľom na postavenie rodinnej farmy ako oporného pilieru slovenského poľnohospodárstva, pričom nosným pilierom ostáva poľnohospodárska veľkovýroby
  • presne zadefinovať čo je rodinná firma
  • podporu orientovať na ovocie a zeleninu ako aj následné spracovanie výrobkov s vyššou pridanou hodnotou
  • daňové a odvodové zvýhodnenie rodinných farmárov s možnosťou dobrovoľnej licencii pre živnostníkov , ktorý spracúvajú poľnohospodársku produkciu s možnosťou využitia paušálnych výdavkov a taktiež legislatívnu ochranu týchto subjektov
  • zvýšiť možnosť mäkkej úverovej podpory cez Slovenskú záručnú a rozvojovú banku a súkromné banky
  • vytvoriť primerané podmienky na realizáciu a predaj produkcie malých farmárov
  • v rámci vertikále výroba – obchod – spotreba vylúčiť byrokratický štátny aparát, ktorý už nie je ochranca spotrebiteľa, ale bič na výrobcu potravín a výrobkov
  • nastaviť školský výučbový a vzdelávací program na praktickú výučbu a prepojenie s podnikateľmi na pôde
  • prechod od vlažnej mediálnej podpory domácich výrobkov k silnej patriotistickej kampani/ Rakúsko má takto v spotrebnom koši 75% domácich produktov/
  • zachovať symbiózu vidieka s poľnohospodárstvom a podporu orientovať hlavne na oblasti s vysokou nezamestnanosťou

Podpora rodinných fariem by nemala byť len za účelom okamžitého efektu, ale dlhodobého efektu nakoľko aj v minulosti gazdovanie bola generačná záležitosť a preto je potrebné :

  • znížiť riziko krátkodobého efektu podpory rodinných fariem so zreteľom na špecifickosť podnikania na pôde
  • podpora rodinných fariem by mala byť viazaná na minimálne obdobie podnikania, aby sa po znížení osobitnej podpory malým a drobným farmárom oplatilo naďalej podnikať na pôde
  • stanoviť kritéria pre zaradenie do programu na podporu hospodárenia na pôde, nakoľko sa jedná o produkciu potravín a potravinárskych surovín a to vyžaduje aj požadované vzdelanie
  • vylúčiť možnosť zneužitia programu cez konkurzy, exekúcie a iné formy ovládnutia hlavne pôdy a aj majetku.

Ministerstvo doposiaľ len politicky deklarovalo podporu rodinných fariem – prakticky to boli len kozmetické a alibistické opatrenia na podporu  tohto segmentu agrárnej produkcie. Globalizácia a fetišizmus kapitálu môže ľahko premeniť v ruka v ruke s klimatickými zmenami nie len Európu, ale aj celú severnú pologuľu na hladové oblasti. Práve nedostatok potravín v minulosti determinoval vzťah roľníka k pôde a k domácim hospodárskym zvieratám. Dnes je trh presýtený potravinami aj keď často na úrovni kompostovej hodnoty, ale tak ako je Slovák naučený je to lacné – dôvod – má dosť hlboko do peňaženky a za kvalitu sa platí. V tejto oblasti ak sa nič výnimočné neudeje tak bude ozaj problém osloviť mladú generáciu aby si zobrala motyky a pustili sa do obrábania pôdy – keď dnes poľnohospodárske inžinierky opatrujú v Rakúsku dôchodcov a mladí chlapci radšej v Londýne umývajú riady po reštauráciách za celkom iné peniaze. Mladý podnikateľ nebude bojovať doma  len s trhom, ale aj s legislatívou a to je handicap, ktorý poľskí, či rakúsky poľnohospodár nepozná. Ako agrárny optimista pevne verím, že za pár rokov ak sa tento program dobre nastaví vylúči z obchodnej siete dovezenú cibuľu z Nového Zélandu, slivky a brusnice z USA, vlašské orechy z Chile alebo koreňovú zeleninu z Macedónska a vytvorí aj pracovné podmienky nie v takých číslach ako si stanovilo MP RV SR/ tie sú nadsadené/, ale aspoň v takých že slovenské agrárne komodity a potraviny budú mať slušné postavenie v nákupnom košíku občanov Slovenska. Slovenský roľník vždy aj v najťažších rokoch odolal krízovým stavom a bude mať dôstojné miesto aj v 21 storočí.