Nájdite si svojho domáceho dodávateľa

Aktuálna aféra so zdravotne závadným mäsom z Poľska je iba špička ľadovca. Ten pláva v slovenských vodách už niekoľko rokov a potichučky, pod hladinou verejného povedomia sa do našej krajiny dováža často aj nechutné, zapáchajúce mäso, rokmi často presahujúce vek detí, ktoré ho tu skonzumujú. Pritom kvalitné mäso z našich chovov, ku kúpe ktorého tak vehementne vyzýva pani ministerka, sa zasa potichučky vyváža. 

Eva Forrai, výkonná riaditeľka Zväzu spracovateľov mäsa začiatkom februára 2019 informovala, že Slovenská republika je v produkcii bravčového a hovädzieho mäsa sebestačná iba asi na 40%. Podľa zistení Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory zo začiatku januára 2019, je na pultoch obchodov iba asi 24% baleného mäsa pôvodom od slovenských výrobcov. 

Za hlavný problém označujú slovenskí spracovatelia nízky stav chovaných zvierat, a teda nízku ponuku na domácom trhu. Napríklad u hovädzieho dobytka bolo ku koncu roka 2018 chovaných asi 440 000 kusov, z toho je cca 50 000 ks dobytka vo výkrme (pre porovnanie – v r.1989 bol stav hovädzieho dobytka 1 622 512 ks). Predstavuje to intenzitu chovu v počte 23 kusov HD na 100 hektárov poľnohospodárskej pôdy (r.2017). 

Z tohto množstva sa ešte ročne zo Slovenska vyvezie priemerne 20 200 ton jatočnej hmotnosti hovädzieho a teľacieho mäsa (najmä do Rakúska, Maďarska, Poľska, Turecka). Preto sa, podľa Evy Forrai, domáci spracovatelia musia zásobiť dovozmi živých zvierat a chladeného, či mrazeného mäsa, ktoré priemerne ročne dosiahne objem asi 18 350 ton v jatočnej hmotnosti. 

Teda živé zvieratá a mäso z domácich a zahraničných chovov sa na Slovensku spracujú v 123 schválených bitúnkoch, 321 rozrábkach mäsa domácich kopytníkov, v 60 výrobách mäsových prípravkoch a v 184 prevádzkach na výrobku mäsových výrobkov (stav k 1.11.2018, podľa ŠVPS SR). Odborníci z rezortu, aj samotná ministerka pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, teraz  vyzývajú spotrebiteľov, aby siahali po mäse a mäsových výrobkoch od domácich producentov. Váhavá a veľmi zvažovaná reakcia riaditeľky Zväzu spracovateľov mäsa na otázku ohľadom kvality dovážaného mäsa vzbudila vo mne zvedavosť. Podľa Evy Forrai je kvalita mäsa z dovozu porovnateľná s tou z našich domácich chovov, keďže v každej krajine EÚ sú prevádzky schválené a kontrolované v zmysle európskej legislatívy. Skutočne? Veď aj inkriminované mäso z Poľska pochádzalo zo schválenej prevádzky! 

Systém, tak ako je v Európskej únii nastavený, je perfektný. Oficiálne všetko funguje, na papieri všetko sedí. V čom je teda problém? 

Ľudský faktor je najslabším ohnivkom reťazca, v ktorom sú obchodné záujmy často nadraďované zákonom a platným pravidlám, či dokonca záujmom obyvateľstva, ako je zdravie a bezpečnosť. Štátne zodpovedné a kontrolné inštitúcie v tejto sieti predstavujú len akúsi nevyhnutnú súčasť, dobrú akurát tak na vypĺňanie štatistík a obhajovanie sa pred verejnosťou. Niečo smrdí v štáte slovenskom. Kto sa odváži nazrieť pod pokrievku tohto nechutného bublajúceho hrnca, z ktorého občas unikne para? 

Kde teda hľadať východisko? Ako obvykle – najbližšiu pomocnú ruku nájdeme na konci svojho ramena. Pretože najmä spotrebitelia majú moc niečo zmeniť. Je jasné, že keď má našinec hlbšie do peňaženky, zariadi sa podľa svojich možností. Ak by však mal príležitosť nakúpiť si mäso, či iné potravinárske výrobky vo svojom okolí, pričom by poznal ich pôvod, prípadne aj chovateľa a farmu, a teda mal zaručenú kvalitu a čerstvosť, verím, že by nerozmýšľal nad rozdielom pár centov v cene. A možno by bol prekvapený, že tá cena vo farmárskej predajni by bola aj nižšia ako krásne červeného baleného mäsa na pulte v obchodnom reťazci. 

Na slovenskom trhu musia mať miesto tak veľkí, ako aj menší výrobcovia potravín. Najmä malým chovateľom musíme dopriať priestor a šancu dokázať, že naozaj ponúkajú kvalitu z vlastných stád. Veď ručia za ňu svojim menom. Ak raz oklamú, končia. V tomto by mali vyjsť v ústrety štátne orgány, aby im umožnili a podporili zriaďovanie malých bitúnkov a porážok, prípadne mobilných zariadení. Ak by mohli chovatelia predávať svoje výrobky priamo, umožnili by nielen spotrebiteľom presvedčiť sa o poctivom spôsobe výroby. Ale hlavne by ich to oslobodilo od ponižujúceho predaja väčším spracovateľom, ktorí im často diktujú svoje podmienky a ceny. Tie sú pre nich často demotivujúce. Bezpochyby by to bola pozitívna zmena aj pre spotrebiteľa. A možno by potom stúpla aj spotreba hovädzieho a teľacieho mäsa, resp. ďalších kvalitných farmárskych produktov na Slovensku. Nebolo by treba ani vyzývať… 

 

Zdroje informácií: 

Štatistický úrad SR, 

Štátna veterinárna potravinová správa SR 

Výskumný ústav ekonomiky poľnohospodárstva a potravinárstva,  

Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora, 

Televízia TA3

Nekvalitné mäso z Poľska nepatrí na naše stoly !

S rozhorčením som prijal informáciu o možnom dovoze nekvalitného, dokonca až zdraviu škodlivého mäsa z Poľska na územie Slovenskej republiky. Nemôžem sa stotožniť iba s vyjadrením ministerky Matečnej, že dovoz nekvalitného mäsa z Poľska je nehoráznosť. Od pani ministerky očakávam konkrétne kroky, ktoré zabezpečia, že nebezpečné potraviny z okolitých štátov sa nedostanú na pulty našich predajní prípadne na stoly našich domácnosti.

Od nástupu Gabriely Matečnej do funkcie ministerky pôdohospodárstva sme  niekoľkokrát upozorňovali na katastrofálnu situáciu Slovenského agropotravinárskeho priemyslu. Na viacerých tlačových konferenciách sme ju vyzývali k predloženiu opatrení a systémových riešení na zlepšenie potravinovej sebestačnosti štátu a potravinovej bezpečnosti občanov Slovenskej republiky. Výsledok jej pôsobenia je však iba ďalší prepad potravinárskej produkcie, zvýšenie našej závislosti na dovoze a ďalší prepad salda zahraničného obchodu s potravinami, ktorý v roku 2018 dosiahne pravdepodobne historickú hranicu 1,7 miliardy EUR, čo bude o takmer 300 mil. EUR viac ako v roku 2017.

V Hnutí SME RODINA sme na aprílovej konferencii v roku 2018 predstavili program Potravinovo sebestačný štát – ekonomický rastúci vidiek, kde sú jasne definované konkrétne ekonomické a legislatívne opatrenia, ktorých výsledkom bude viac slovenských potravín, ich vyšší podiel na pultoch našich potravín a znížená závislosť na dovoze zo zahraničia.

J. Karahuta predstavuje program hnutia

J. Karahuta predstavuje program Potravinovo sebestačný štát – ekonomický rastúci vidiek

Hnutie SME RODINA vyzýva ministerku Matečnú a SNS, aby namiesto marketingového divadla a zástupných tém,  sa kompetentní aspoň v poslednom roku riadenia rezortu pôdohospodárstva začali viac venovať skutočným potrebám občanov SR a aby sa aspoň na rok stali skutočným garantom predaja zdravých potravín na území SR.

Aké postavenie dostanú rodinné farmy na Slovensku?

Dnešná spoločnosť, ktorá je pod neustálym informačným tlakom sa dostala aj pod informačný tok ohľadom podpory rodinných fariem. Tento proces je potrebné hodnotiť jednak z historického hľadiska, súčasnej agrárnej politiky a koncepcie poľnohospodárstva na ďalšie roky.

Rodinné farmy – gazdovstvá tu boli roky rokúce. Statkári a veľký gazdovia tu boli do roku 1948. Rodinné farmy fungovali na princípe malých gazdovstiev, ktoré mali zabezpečiť základné potraviny pre rodinu aby mohli prežiť. Tento proces formovania rodinných gazdovstiev bol prelomený po roku 1945 v čase obilnej krízy a po roku 1945. Nová vládnuca sila komunisti si dali na tú dobu odvážny cieľ – zabezpečiť potravinovú bezpečnosť obyvateľstva. Družstevníctvo a zriaďovanie štátnych majetkov bolo hlavným nástrojom potravinovej istoty pre občanov. Veľa razy aj násilne boli roľníci vyháňaní zo svojej rodnej hrudy. V tom období bolo veľa roľníckych sĺz  v brázdach roličiek. Takto postupne sa formoval nový vidiecky ráz slovenskej dediny. Vidiečania našli prácu v meste vo fabrikách a v službách. Vzťah a láska k pôde nemohla vymazať ani vtedajšia vládna mašinéria. Produkcia potravín sa postupne pretransformovala na veľkovýrobu.

Intenzifikácia poľnohospodárstva cez hnojenie, chemickú ochranu, mechanizáciu a šľachtenie sa posunulo aj Slovensko medzi najsilnejšie agrárne krajiny – v rámci vtedajšieho RVHP sme boli agrárna elita. Západná Európa po roku 1945 išla svojou cestou rodinných fariem. Na rozdiel od západoeurópskych farmárov americkí farmári sa viac a viac združovali do družstevných foriem čím sa stali konkurenciou pre západoeurópskych farmárov. Veľkovýroby a intenzifikácia priniesli svoje ovocie – pretlak potravín na trhoch a žiaľ často na úkor kvality. Slováci v rámci voľno časových aktivít po roku 1948 si postupne na menej úrodných pôdach, alebo skôr výmoľoch a pasekách záhradkárske osady, ktoré produkovali neobyčajne veľké množstvo kvalitnej zeleniny a ovocia. Na dedinách bola sliepka a ošípaná samozrejmosť – dnes je to rarita. Liberálny trh svojou reklamou a vymývaním mozgov premenili dedinské humno na rekreačne zóny a bazénové centrá. Finančná kríza, ktorá prerástla hlavne z duchovnej krízy postupne zmenila postoj človeka k pôde a k poľnohospodárstvu vôbec.

Rok 2014 OSN a FAO  vyhlásili za rok rodinného  farmára k čomu sa prihlásila aj naša republika. Žiaľ málokto vie, že je to iniciatíva krajín hlavne západnej Európy, kde sa výrazne prehĺbila generačná kríza. Za všetko hovorí vyjadrenie jedného farmára z Belgicka, ktorý úradníkovi z EÚ vysvetľoval, že mladý farmár u nich za príjem 2 tis. €/ mesačne robiť nebude od jari do jesene a od svitu do súmraku. Podobná situácia nastáva už aj na Slovensku a preto treba tento problém riešiť. Žiaľ reči sa hovoria a chlieb sa je. V rámci siete stredných škôl v SR sme stav odborného školstva dostali na úseku pôdohospodárstva na kolená a dnes chceme farmárov vychovávať cez internet. Tomu sa povie najhrubšie zrno arogancie voči roľníckemu stavu. Poľnohospodár nie je povolanie to je poslanie na celý život. Tento vzťah sa nedá naučiť ten musí mať človek v sebe a žiť s prírodou, ale nie cez internet.

Rodinné farmy a mladých roľníkov chcel štát podporovať cez nástroje dotačnej politiky no výsledok je alarmujúci. Žiaľ mám pocit, že je to umelé a neprirodzené. Štát chcel v krízových rokoch  zrejme riešiť obrovskú nezamestnanosť hlavne mladých ľudí cez umelé farmy. Ponúka im aj dnes možnosť nákupu pôdy, ktorej správcom je Slovenský pozemkový fond hospodári na vyše 450 tis. ha poľnohospodárskej pôdy z čoho vyše 120 tis. ha je priamo vo vlastníctve štátu a zostatok je pôda neznámych vlastníkov. Dnes slimačím tempom prebiehajú reštitúcie, výdaj pôdy za záhradkárske osady a pozemkové úpravy čo môže výrazne obmedziť predaj pôdy. Samozrejme realita je aj taká, že značná časť poľnohospodárskej pôdy je výrazne zaburinená a v katastrofálnom stave. Z tohto dôvodu ak má farmár chuť bojovať o takúto pôdu treba ho podporiť všetkými desiatimi. Pri dnešnom technokratickom myslení úradníka je možne, že môže účel svätiť prostriedky a začneme rozbíjať veľké celky, ktoré nám  v rámci EÚ mnohé krajiny závidia. Slovensko podľa mojich skúsenosti a hodnotenia doterajších krokov v oblasti rodinných fariem bude musieť kategoricky zmeniť nastavenie podpory rodinných a mladých farmárov :

Hnutie Sme Rodina má záujem:

  • podporiť vznik rodinných fariem so zreteľom na postavenie rodinnej farmy ako oporného pilieru slovenského poľnohospodárstva, pričom nosným pilierom ostáva poľnohospodárska veľkovýroby
  • presne zadefinovať čo je rodinná firma
  • podporu orientovať na ovocie a zeleninu ako aj následné spracovanie výrobkov s vyššou pridanou hodnotou
  • daňové a odvodové zvýhodnenie rodinných farmárov s možnosťou dobrovoľnej licencii pre živnostníkov , ktorý spracúvajú poľnohospodársku produkciu s možnosťou využitia paušálnych výdavkov a taktiež legislatívnu ochranu týchto subjektov
  • zvýšiť možnosť mäkkej úverovej podpory cez Slovenskú záručnú a rozvojovú banku a súkromné banky
  • vytvoriť primerané podmienky na realizáciu a predaj produkcie malých farmárov
  • v rámci vertikále výroba – obchod – spotreba vylúčiť byrokratický štátny aparát, ktorý už nie je ochranca spotrebiteľa, ale bič na výrobcu potravín a výrobkov
  • nastaviť školský výučbový a vzdelávací program na praktickú výučbu a prepojenie s podnikateľmi na pôde
  • prechod od vlažnej mediálnej podpory domácich výrobkov k silnej patriotistickej kampani/ Rakúsko má takto v spotrebnom koši 75% domácich produktov/
  • zachovať symbiózu vidieka s poľnohospodárstvom a podporu orientovať hlavne na oblasti s vysokou nezamestnanosťou

Podpora rodinných fariem by nemala byť len za účelom okamžitého efektu, ale dlhodobého efektu nakoľko aj v minulosti gazdovanie bola generačná záležitosť a preto je potrebné :

  • znížiť riziko krátkodobého efektu podpory rodinných fariem so zreteľom na špecifickosť podnikania na pôde
  • podpora rodinných fariem by mala byť viazaná na minimálne obdobie podnikania, aby sa po znížení osobitnej podpory malým a drobným farmárom oplatilo naďalej podnikať na pôde
  • stanoviť kritéria pre zaradenie do programu na podporu hospodárenia na pôde, nakoľko sa jedná o produkciu potravín a potravinárskych surovín a to vyžaduje aj požadované vzdelanie
  • vylúčiť možnosť zneužitia programu cez konkurzy, exekúcie a iné formy ovládnutia hlavne pôdy a aj majetku.

Ministerstvo doposiaľ len politicky deklarovalo podporu rodinných fariem – prakticky to boli len kozmetické a alibistické opatrenia na podporu  tohto segmentu agrárnej produkcie. Globalizácia a fetišizmus kapitálu môže ľahko premeniť v ruka v ruke s klimatickými zmenami nie len Európu, ale aj celú severnú pologuľu na hladové oblasti. Práve nedostatok potravín v minulosti determinoval vzťah roľníka k pôde a k domácim hospodárskym zvieratám. Dnes je trh presýtený potravinami aj keď často na úrovni kompostovej hodnoty, ale tak ako je Slovák naučený je to lacné – dôvod – má dosť hlboko do peňaženky a za kvalitu sa platí. V tejto oblasti ak sa nič výnimočné neudeje tak bude ozaj problém osloviť mladú generáciu aby si zobrala motyky a pustili sa do obrábania pôdy – keď dnes poľnohospodárske inžinierky opatrujú v Rakúsku dôchodcov a mladí chlapci radšej v Londýne umývajú riady po reštauráciách za celkom iné peniaze. Mladý podnikateľ nebude bojovať doma  len s trhom, ale aj s legislatívou a to je handicap, ktorý poľskí, či rakúsky poľnohospodár nepozná. Ako agrárny optimista pevne verím, že za pár rokov ak sa tento program dobre nastaví vylúči z obchodnej siete dovezenú cibuľu z Nového Zélandu, slivky a brusnice z USA, vlašské orechy z Chile alebo koreňovú zeleninu z Macedónska a vytvorí aj pracovné podmienky nie v takých číslach ako si stanovilo MP RV SR/ tie sú nadsadené/, ale aspoň v takých že slovenské agrárne komodity a potraviny budú mať slušné postavenie v nákupnom košíku občanov Slovenska. Slovenský roľník vždy aj v najťažších rokoch odolal krízovým stavom a bude mať dôstojné miesto aj v 21 storočí.