Už dnes rozhodujeme o budúcnosti poľnohospodárstva

Sme na prahu nového programovacieho obdobia a už dnes sa rozhoduje o budúcnosti poľnohospodárstva aj na Slovensku! Už v júni 2018 predstavil Európsky Parlament a Rada návrhy základných nariadení, ktoré definujú 9 nových cieľov Spoločnej poľnohospodárskej politiky na obdobie rokov 2021-2027. Aj Slovensko si musí pripraviť „národný strategický plán“, ktorý udá podobu všetkým opatreniam a podporám v ďalších rokoch.

Spoločná poľnohospodárska politika Európskeho Spoločenstva (SPP) sa vyvíjala už od roku 1962 a jej trvalým cieľom je stabilná dostupnosť potravín, zachovanie životného štandardu farmárov a udržanie zamestnanosti a života vo vidieckych oblastiach. Prechádzala viacerými úpravami, podľa vývoja na trhu a najmä v súvislosti s potrebou podporiť, či utlmiť produkciu agrokomodít. V ostatných rokoch sa však stále viac zameriava aj na mimoprodukčné funkcie poľnohospodárstva, či rozvoj vidieka a výroba potravín sa stáva akousi samozrejmosťou.

Plánovanie SPP je spravidla na 7 rokov. V súčasnosti sa uplatňujú pravidlá pre programovacie obdobie 2014-2020. V júni 2018, po predchádzajúcom prieskume v spoločnosti, predstavili Európsky Parlament a Rada návrhy troch nariadení, ktoré menia nariadenia z roku 2013 a definujú základné ciele SPP od roku 2021. V rámci deviatich bodov ide predovšetkým o naplnenie potrieb spoločnosti, ktorá očakáva od poľnohospodárov nielen produkciu kvalitných a bezpečných potravín, ale tiež ochranu životného prostredia, vzácnych biotopov, biodiverzity v krajine a aktivity pre boj s klimatickými zmenami. No naďalej zostáva v centre záujmu aj férový príjem pre farmárov a posilnenie ich pozície v obchodnom reťazci. Výzvou pre udržanie osídlenia vidieckych oblastí je aj generačná výmena podporou mladých a začínajúcich farmárov.

Tieto ciele je vo všeobecnosti ťažké zmerať, a tak bude rozhodujúce ako ich zadefinujú členské krajiny po diskusiách, ktoré stále prebiehajú. Systém podpôr však už nebude orientovaný na splnenie určitých podmienok, ako doteraz, ale na dosahovanie stanovených cieľov. V tejto súvislosti sa hovorí o „skutočnom farmárovi“ ako jedinom oprávnenom na podpory. Podstatný bude tiež systém kontrol dodržiavania cieľov a sankcionovanie v prípade ich nenaplnenia, za ktoré je nateraz zodpovedný daný členský štát (a teda nie konečný prijímateľ pomoci). Diskutuje sa aj o limitoch pre prenos financií medzi I. a II. pilierom a naopak, či o povinných percentách podielu financií pre jednotlivé opatrenia, napr. na riadenie rizík, ekoschémy, investície, výskum apod. No najviac polemík vedú zástupcovia poľnohospodárov i vlád o „stropovaní“ (tzv. „capping“) a povinnej redistribúcii priamych platieb. Nateraz povinné stropovanie je v návrhu nariadenia nastavené ako maximálna podpora 100 000 euro na jeden podnik, čomu sa bránia predovšetkým tie členské krajiny EÚ, ktorých štruktúra poľnohospodárskych podnikov je historickým vývojom postavená na niekoľkostohektárových podnikoch. Medzi ne patrí aj Slovensko.

Mnohé návrhy smerujú k podpore mladých a začínajúcich farmárov, ekologických prístupov hospodárenia (o.i. napr. zníženie počtu chovaných zvierat pre nižšie emisie skleníkových plynov), či na racionálnu rotáciu plodín. Na dosiahnutie týchto cieľov je potrebné pripraviť účinné a merateľné opatrenia, ktoré má každý členský štát Európskej únie zhrnúť vo svojom národnom strategickom pláne a ten predložiť na schválenie Európskej Komisii do 31.12.2019. V ňom si má aj Slovensko stanoviť svoje ciele, podporné opatrenia pre priame platby aj rozvoj vidieka, intervenčné opatrenia pre organizáciu trhu a tiež kontrolné systémy, ktorými bude merať dosahovanie týchto cieľov. Pritom všetky musia smerovať k plneniu deviatich základných cieľov SPP. V súčasnosti však len málokto z poľnohospodárskej praxe tuší, v akej fáze rozpracovanosti je tento zásadný dokument na Ministerstve pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky.

Už dnes je však jasné, aj kvôli odchodu Veľkej Británie z ES, že rozpočet na SPP bude pre obdobie po roku 2020 pravdepodobne až o 12% nižší. Taktiež z pohľadu očakávaných volieb do Európskeho Parlamentu (V.2019) a Európskej Komisie (X.2019), možno predpokladať, že príprava na nové programovacie obdobie sa nestihne vykonať do 1.1.2021, ako sa pôvodne plánovalo. Pravdepodobnejší je scenár prechodného obdobia, možno až do roku 2023. O všetkom je ešte potrebné diskutovať a hľadať kompromisné riešenia, ktoré zohľadnia jedinečnosť a rozdielnosť jednotlivých členských krajín EÚ.

V každom prípade je potrebné venovať všetko úsilie príprave na túto novú podobu SPP a zapojiť do tvorby nášho národného strategického plánu zástupcov celej poľnohospodárskej obce na Slovensku – veľkých, stredných i menších, mladých i starších, mužov aj ženy!

A preto tejto oblasti venuje hnutie Sme rodina maximálnu pozornosť a zapája do diskusie všetkých poľnohospodárov, ktorí prejavia ochotu spolupracovať.

Aké postavenie dostanú rodinné farmy na Slovensku?

Dnešná spoločnosť, ktorá je pod neustálym informačným tlakom sa dostala aj pod informačný tok ohľadom podpory rodinných fariem. Tento proces je potrebné hodnotiť jednak z historického hľadiska, súčasnej agrárnej politiky a koncepcie poľnohospodárstva na ďalšie roky.

Rodinné farmy – gazdovstvá tu boli roky rokúce. Statkári a veľký gazdovia tu boli do roku 1948. Rodinné farmy fungovali na princípe malých gazdovstiev, ktoré mali zabezpečiť základné potraviny pre rodinu aby mohli prežiť. Tento proces formovania rodinných gazdovstiev bol prelomený po roku 1945 v čase obilnej krízy a po roku 1945. Nová vládnuca sila komunisti si dali na tú dobu odvážny cieľ – zabezpečiť potravinovú bezpečnosť obyvateľstva. Družstevníctvo a zriaďovanie štátnych majetkov bolo hlavným nástrojom potravinovej istoty pre občanov. Veľa razy aj násilne boli roľníci vyháňaní zo svojej rodnej hrudy. V tom období bolo veľa roľníckych sĺz  v brázdach roličiek. Takto postupne sa formoval nový vidiecky ráz slovenskej dediny. Vidiečania našli prácu v meste vo fabrikách a v službách. Vzťah a láska k pôde nemohla vymazať ani vtedajšia vládna mašinéria. Produkcia potravín sa postupne pretransformovala na veľkovýrobu.

Intenzifikácia poľnohospodárstva cez hnojenie, chemickú ochranu, mechanizáciu a šľachtenie sa posunulo aj Slovensko medzi najsilnejšie agrárne krajiny – v rámci vtedajšieho RVHP sme boli agrárna elita. Západná Európa po roku 1945 išla svojou cestou rodinných fariem. Na rozdiel od západoeurópskych farmárov americkí farmári sa viac a viac združovali do družstevných foriem čím sa stali konkurenciou pre západoeurópskych farmárov. Veľkovýroby a intenzifikácia priniesli svoje ovocie – pretlak potravín na trhoch a žiaľ často na úkor kvality. Slováci v rámci voľno časových aktivít po roku 1948 si postupne na menej úrodných pôdach, alebo skôr výmoľoch a pasekách záhradkárske osady, ktoré produkovali neobyčajne veľké množstvo kvalitnej zeleniny a ovocia. Na dedinách bola sliepka a ošípaná samozrejmosť – dnes je to rarita. Liberálny trh svojou reklamou a vymývaním mozgov premenili dedinské humno na rekreačne zóny a bazénové centrá. Finančná kríza, ktorá prerástla hlavne z duchovnej krízy postupne zmenila postoj človeka k pôde a k poľnohospodárstvu vôbec.

Rok 2014 OSN a FAO  vyhlásili za rok rodinného  farmára k čomu sa prihlásila aj naša republika. Žiaľ málokto vie, že je to iniciatíva krajín hlavne západnej Európy, kde sa výrazne prehĺbila generačná kríza. Za všetko hovorí vyjadrenie jedného farmára z Belgicka, ktorý úradníkovi z EÚ vysvetľoval, že mladý farmár u nich za príjem 2 tis. €/ mesačne robiť nebude od jari do jesene a od svitu do súmraku. Podobná situácia nastáva už aj na Slovensku a preto treba tento problém riešiť. Žiaľ reči sa hovoria a chlieb sa je. V rámci siete stredných škôl v SR sme stav odborného školstva dostali na úseku pôdohospodárstva na kolená a dnes chceme farmárov vychovávať cez internet. Tomu sa povie najhrubšie zrno arogancie voči roľníckemu stavu. Poľnohospodár nie je povolanie to je poslanie na celý život. Tento vzťah sa nedá naučiť ten musí mať človek v sebe a žiť s prírodou, ale nie cez internet.

Rodinné farmy a mladých roľníkov chcel štát podporovať cez nástroje dotačnej politiky no výsledok je alarmujúci. Žiaľ mám pocit, že je to umelé a neprirodzené. Štát chcel v krízových rokoch  zrejme riešiť obrovskú nezamestnanosť hlavne mladých ľudí cez umelé farmy. Ponúka im aj dnes možnosť nákupu pôdy, ktorej správcom je Slovenský pozemkový fond hospodári na vyše 450 tis. ha poľnohospodárskej pôdy z čoho vyše 120 tis. ha je priamo vo vlastníctve štátu a zostatok je pôda neznámych vlastníkov. Dnes slimačím tempom prebiehajú reštitúcie, výdaj pôdy za záhradkárske osady a pozemkové úpravy čo môže výrazne obmedziť predaj pôdy. Samozrejme realita je aj taká, že značná časť poľnohospodárskej pôdy je výrazne zaburinená a v katastrofálnom stave. Z tohto dôvodu ak má farmár chuť bojovať o takúto pôdu treba ho podporiť všetkými desiatimi. Pri dnešnom technokratickom myslení úradníka je možne, že môže účel svätiť prostriedky a začneme rozbíjať veľké celky, ktoré nám  v rámci EÚ mnohé krajiny závidia. Slovensko podľa mojich skúsenosti a hodnotenia doterajších krokov v oblasti rodinných fariem bude musieť kategoricky zmeniť nastavenie podpory rodinných a mladých farmárov :

Hnutie Sme Rodina má záujem:

  • podporiť vznik rodinných fariem so zreteľom na postavenie rodinnej farmy ako oporného pilieru slovenského poľnohospodárstva, pričom nosným pilierom ostáva poľnohospodárska veľkovýroby
  • presne zadefinovať čo je rodinná firma
  • podporu orientovať na ovocie a zeleninu ako aj následné spracovanie výrobkov s vyššou pridanou hodnotou
  • daňové a odvodové zvýhodnenie rodinných farmárov s možnosťou dobrovoľnej licencii pre živnostníkov , ktorý spracúvajú poľnohospodársku produkciu s možnosťou využitia paušálnych výdavkov a taktiež legislatívnu ochranu týchto subjektov
  • zvýšiť možnosť mäkkej úverovej podpory cez Slovenskú záručnú a rozvojovú banku a súkromné banky
  • vytvoriť primerané podmienky na realizáciu a predaj produkcie malých farmárov
  • v rámci vertikále výroba – obchod – spotreba vylúčiť byrokratický štátny aparát, ktorý už nie je ochranca spotrebiteľa, ale bič na výrobcu potravín a výrobkov
  • nastaviť školský výučbový a vzdelávací program na praktickú výučbu a prepojenie s podnikateľmi na pôde
  • prechod od vlažnej mediálnej podpory domácich výrobkov k silnej patriotistickej kampani/ Rakúsko má takto v spotrebnom koši 75% domácich produktov/
  • zachovať symbiózu vidieka s poľnohospodárstvom a podporu orientovať hlavne na oblasti s vysokou nezamestnanosťou

Podpora rodinných fariem by nemala byť len za účelom okamžitého efektu, ale dlhodobého efektu nakoľko aj v minulosti gazdovanie bola generačná záležitosť a preto je potrebné :

  • znížiť riziko krátkodobého efektu podpory rodinných fariem so zreteľom na špecifickosť podnikania na pôde
  • podpora rodinných fariem by mala byť viazaná na minimálne obdobie podnikania, aby sa po znížení osobitnej podpory malým a drobným farmárom oplatilo naďalej podnikať na pôde
  • stanoviť kritéria pre zaradenie do programu na podporu hospodárenia na pôde, nakoľko sa jedná o produkciu potravín a potravinárskych surovín a to vyžaduje aj požadované vzdelanie
  • vylúčiť možnosť zneužitia programu cez konkurzy, exekúcie a iné formy ovládnutia hlavne pôdy a aj majetku.

Ministerstvo doposiaľ len politicky deklarovalo podporu rodinných fariem – prakticky to boli len kozmetické a alibistické opatrenia na podporu  tohto segmentu agrárnej produkcie. Globalizácia a fetišizmus kapitálu môže ľahko premeniť v ruka v ruke s klimatickými zmenami nie len Európu, ale aj celú severnú pologuľu na hladové oblasti. Práve nedostatok potravín v minulosti determinoval vzťah roľníka k pôde a k domácim hospodárskym zvieratám. Dnes je trh presýtený potravinami aj keď často na úrovni kompostovej hodnoty, ale tak ako je Slovák naučený je to lacné – dôvod – má dosť hlboko do peňaženky a za kvalitu sa platí. V tejto oblasti ak sa nič výnimočné neudeje tak bude ozaj problém osloviť mladú generáciu aby si zobrala motyky a pustili sa do obrábania pôdy – keď dnes poľnohospodárske inžinierky opatrujú v Rakúsku dôchodcov a mladí chlapci radšej v Londýne umývajú riady po reštauráciách za celkom iné peniaze. Mladý podnikateľ nebude bojovať doma  len s trhom, ale aj s legislatívou a to je handicap, ktorý poľskí, či rakúsky poľnohospodár nepozná. Ako agrárny optimista pevne verím, že za pár rokov ak sa tento program dobre nastaví vylúči z obchodnej siete dovezenú cibuľu z Nového Zélandu, slivky a brusnice z USA, vlašské orechy z Chile alebo koreňovú zeleninu z Macedónska a vytvorí aj pracovné podmienky nie v takých číslach ako si stanovilo MP RV SR/ tie sú nadsadené/, ale aspoň v takých že slovenské agrárne komodity a potraviny budú mať slušné postavenie v nákupnom košíku občanov Slovenska. Slovenský roľník vždy aj v najťažších rokoch odolal krízovým stavom a bude mať dôstojné miesto aj v 21 storočí.