O dvojitej kvalite… občanov

Teda nie potravín. Chcem písať o čomsi inom, čo ale možno nepriamo súvisí aj s dnes tak často spomínanou „dvojitou kvalitou potravín“.

Dnes často počúvame o tom, že aj my na Slovensku, v Čechách, či všeobecne v krajinách bývalého socialistického bloku, si zaslúžime prinajmenšom rovnako kvalitné potraviny, ako trebárs Nemci, Francúzi, či Taliani. Mnohí naši politici sa spoliehajú na efekt „prvého plánu“ – skrátka, že človek si hneď na znak súhlasu udrie päsťou do stola a zanadáva – „áno, a prečo by nie?! Veď aj ja makám, aj ja chcem žiť zdravo a jesť chutné a kvalitné jedlo!“ Lenže…

Lenže ono to nie je spôsobené tým, že by náš národ chcel niekto cielene otráviť, alebo klamať na kvalite. Na otvorenom trhu dopyt riadi ponuku. Ak je na našom maličkom slovenskom trhu dopyt po lacných párkoch, tak nám také párky vyrobia. Musia vyzerať ako párky, voňať ako párky, chutiť by mali ako párky a cena by mala vyhovovať zákazníkovi. Nuž také vyrobia, čo na tom, že je v nich viac koží, zobákov, rohoviny, masti a vody, ako mäsa? Ak chce zákazník lacný chlieb, nuž mu ho upečú zo zmesí, ktoré pekne nakysnú do tvaru chleba, bude voňať ako chleba a možno aj chutiť ako chleba, no do dvoch dní je z neho kus sypkej, tvrdej hmoty, ktorú odmietne žrať aj pes.

Balans medzi cenou a kvalitou je teda zrejmý. Za málo peňazí sa veľa muziky robiť skrátka nedá. Spomínam si, keď som svojho času (pred rokom 2004) diskutovala so zástupcom Európskej Komisie, položila som mu otázku, ako dokážu byť slovenskí poľnohospodári konkurencieschopní na spoločnom európskom trhu, keď budú v prvých rokoch po vstupe do únie dostávať sotva štvrtinu oprávnených podpôr. Pán sa zamyslel a po chvíli mi odpovedal: „musíte vyniknúť kvalitou.“

Jasné, veď na obrovskom európskom trhu s potravinami, kde nakupuje vyše 600 miliónov spotrebiteľov, je konkurencia obrovská, ponuka široká a ťažko sa v nej presadiť len tak. Svoje miesto na slnku si treba zaslúžiť. Treba veľa špekulovať, objaviť jedinečnosť, inovovať, zlepšovať pridanú hodnotu výrobku. Pritom nezabúdať na marketing, aj dobrý obal, ktorý zaujme. Treťou podstatnou zložkou je distribúcia a predajné kanály, pričom netreba zabúdať ani na internetový priestor. Skrátka, vyniknúť v rámci Európskej únie, či dokonca sveta, dokážu len niektorí.

Samozrejme, proces, ktorý tu popisujem si vyžaduje veľa energie, dobrých myšlienok, skúseností a aj pokusov a omylov. Čiže nie je lacný. Otázka ceny je často rozhodujúca. Ponúknuť takúto kvalitnú potravinu na náš slovenský trh je veľmi riskantné – zákazníkov, ktorí si ho budú môcť dovoliť je totiž veľmi obmedzený počet. Ak ho navyše nevyrábame vo veľkom, nemáme šancu dostať sa do väčších a nadnárodných distribučných sietí. Toto riziko si preto len málokto vezme na seba.

Skúsme to z druhej strany. Čo by musel urobiť Slovák, aby si mohol dopriať kvalitnejšie, a teda aj drahšie potraviny? V prvom rade by mal mať vyšší príjem. Kedy bude mať vyšší príjem? Keď bude mať v hlave, alebo rukách špecifické znalosti a skúsenosti – či už je to remeselník, alebo inžinier. A keď budú na Slovensku zamestnávatelia, ktorí to dokážu oceniť a adekvátne zaplatiť. Tým nechcem povedať, že tu takí nie sú. Ale akosi mi na Slovensku stále chýba tá väzba medzi hodnotou ľudskej práce a odmenou za ňu. Nie som žiadny makroekonóm, no ak ma niekto presviedča o tom, ako sa hospodárstvu našej krajiny darí a na druhej strane vidím, ako z tejto „úspešnej“ krajiny utekajú šikovní a múdri ľudia, niečo mi na tom nesedí.

A teda sa oblúkom vraciam k titulku svojej úvahy. Možno by sme sa mali tu na Slovensku najskôr zamyslieť, ako nebyť euroobčanmi druhej kvality (sme totiž aj občanmi Európskej únie). Mali by sme rozmýšľať nad tým, ako vyniknúť na tom spoločnom európskom priestore? A možno by najskôr stačilo len sa dostať na úroveň „Západu“, najmä čo sa týka sebaúcty, sebavedomia,

demokratického myslenia, tolerancie, rozhľadenosti, rešpektu, otvorenosti, ochoty pomôcť a hľadať to spoločné, čo nás spája, namiesto toho, čo nás odlišuje.

Dvojitá kvalita tu totiž zostane dovtedy, pokým tu budú tí, ktorí o ňu stoja.

Žltá Slovensku nepristane

Opäť nám začína Slovensko žltnúť. Na poliach od juhu po sever krajiny postupne rozkvitá repka olejná. Kvalita pôdy klesá, rovnako ako stavy včiel a hmyzu, musíme používať viac chémie na ochranu aj hnojenie, ale akosi to nikomu neprekáža. Produkujeme plodiny pre priemysel, nie pre potraviny, či zvieratá. A ministerstvo to podporuje. Dokedy?

Z analýzy údajov Štatistického úradu SR sa pestovateľská plocha olejnín na Slovensku za ostatných 40 rokov zvýšila až o 1500% (slovom tisícpäťsto percent). Konkrétne zo 16 317 ha v roku 1975 na 244 324 ha v roku 2015. Z toho repku olejnú pestujú naši poľnohospodári na vyše 150 000 hektároch.

Táto komodita je veľmi dobre obchodovateľná a za dobré ceny. Ročne sa asi 70% domácej produkcie repkového semena zo Slovenska vyvezie, najmä do Nemecka a Rakúska. No aj na Slovensku sa väčšia časť spracuje na MERO (metylester repky olejnej), teda biopalivo, ktoré sa pridáva do bežného paliva s cieľom znížiť emisie skleníkových plynov. Len malá časť produkcie sa lisuje pre repkový olej na kuchynské použitie, resp. výlisky sa využívajú pre výrobu krmovín.

Cena za tonu repkového semena na voľnom trhu je asi 350 euro, čo pri priemernej úrode 3 tony z hektára (2018) predstavuje príjem vyše 1050 euro na jeden hektár. Ak k tomu prirátame aktuálnu úroveň jednotnej platby na plochu („SAPS“) 140,37 euro na hektár, potom v roku 2018 si pestovateľ repky mohol pripísať cca 1190,37 euro na hektár v príjmovej časti. Ako povedal jeden môj známy – „bol by hlúpy ten, čo by to nevyužil“. Je naozaj zvláštne, ak ani výrobu zeleniny, zemiakov, ovocia, či iných druhov plodín nepodporujeme viac. Nuž kto by sa trápil so špeciálnou rastlinnou výrobou, ovocnými stromami, alebo choval pár zvierat? Nie, chybu netreba hľadať v ľuďoch, ale v systéme. A ten je nastavený aktuálne práve tak, aby boli vo výhode pestovatelia ekonomických trhových plodín, pestovaných na veľkých plochách.

Samozrejme, pestovať repku olejnú nie je lacná záležitosť. Treba nakúpiť osivo, umelé hnojivá a ochranné prostriedky, treba mať patričnú poľnohospodársku mechanizáciu, ľudí… Lenže veľké monokultúrne bloky repky, či kukurice nielenže ohrozujú stavy včiel a iného hmyzu, ale zhoršujú aj kvalitu pôdy a čistotu aj hladinu spodných vôd. Aj preto, že každý sa snaží pestovať tieto plodiny dookola každý rok a často aj na tých istých výmerách. To si vyžaduje čoraz väčšie množstvo chemických prípravkov na boj so škodlivým hmyzom, chorobami, burinou, hubovitými ochoreniami. Na Slovensku prudko stúpa spotreba umelých hnojív a ročne sa ich spotrebuje asi 150 000 ton! Okrem toho aj pesticídy predstavujú ďalšiu hrozbu, nielen pre zdravie ľudí.


Graf: Vývoj spotreby pesticídov na Slovensku v rokoch 1993-2015. Zdroj: Slovenská agentúra životného prostredia.
Napriek všetkým týmto skutočnostiam, dňa 15.apríla 2019 v Luxemburgu podpísala ministerka pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, Gabriela Matečná, spoločnú deklaráciu s ministrami Českej republiky a Poľska o tom, že sú pripravení zavádzať vyšší podiel obnoviteľných zdrojov energií v doprave. Agrosektor by teda mal vyrábať ešte viac surovín pre biopalivá aj po roku 2020. Slovenské Združenie pre výrobu a využitie biopalív to víta a snaží sa presvedčiť ľudí o obojstrannej výhodnosti partnerstva spracovateľov s prvovýrobcami. Ale je to len jedna strana mince.
Druhou stranou tejto mince je skutočnosť, že už dnes nám v osevnom postupe chýbajú iné druhy poľnohospodárskych plodín, ako sú okopaniny, strukoviny, špeciálne a technické plodiny, zelenina, krmoviny a ďalšie, ktoré nielenže prispievajú k udržateľnej úrodnosti pôdy, ale tiež poskytujú potrebnú produkciu potravín. Špičkoví odborníci už dlho upozorňujú na rast rastlinolekárskeho rizika pri zastúpení repky a kapustovitých rastlín v osevnom postupe nad 10%. Nielenže sa zvyšuje spotreba ochranných chemických látok, ale škodcovia zároveň získavajú vyššiu odolnosť. Jednostranným odberom živín z pôdy, do ktorej sa nevracia organická hmota napr. v podobe maštaľného hnoja, sa pôda degraduje a stáva sa z nej len akási umelá masa, bez prirodzeného života. Rýchlejšie stráca vlhkosť a ľahšie podlieha veternej aj vodnej erózii. Jesenné prívaly dažďov už nie raz vyplavili obce pod svahmi, na ktorých bola čerstvo zasiata repka olejná.

Je zrejmé, že takéto závažné problémy je treba riešiť dlhodobými systémovými opatreniami a najmä úpravou podnikateľských a podporných podmienok v agropotravinárskom sektore na Slovensku. Podporovať treba produkciu potravín a takých plodín, ktoré zabezpečia pre našich obyvateľov potravinovú sebestačnosť a zdravú, živú pôdu a krajinu. Našej malej a diverzifikovanej krajine s množstvom prírodných špecifík a chránených oblastí nepristane byť žltou surovinovou základňou pre vyspelejšie ekonomiky, ktoré si svoju prírodu chránia. Pokračovanie takejto krátkozrakej politiky nám môže raz do žlta zafarbiť aj tváre a oči vyformovať do šikma z toho, ako sa budeme oboma rukami chytať za hlavu!

Lada Debnárová

Kontrolujte si listy vlastníctva tak, ako si kontrolujete bankové výpisy. Radšej pravidelne !

V poslednom čase ja a moji kolegovia dostávame podnety, v ktorých sa občania sťažujú na „zmiznuté“ parcely. Po niekoľkých stretnutiach a množstve dokumentácie, ktoré som videl, mám veľmi zlé pocity. Hovorí sa, že v 90-tych rokoch boli na Slovensku „vydržané“ tisíce hektárov lesov a pôdy. To, že sa tieto „zlodejčiny“ vlečú na súdoch desaťročia, je už nehoráznosť. Tie pocity sú umocnené aj škandálom „vydržania“, ktorý naplno prepukol v oblasti Veľkej Lomnice. Z môjho pohľadu je vydržanie žijúceho vlastníka obyčajná a drzá zlodejčina. Zlodejčina, na ktorú neexistuje žiadna výhovorka. Je to podobne ako s autom. Ukradnuté auto je zlodejčina. Ten, kto kúpi ukradnuté auto, príde aj o auto, aj o peniaze. Bez ohľadu na to, či vedel alebo nevedel, že auto je kradnuté.
Samozrejme, samotný inštitút vydržania má svoj význam a nie som za jeho zrušenie. Mal by ale prebehnúť štandardným súdnym procesom, a nie notárskym konaním.
Pozrite si stručný príbeh okradnutej pani Repelovej, tak ako ho zachytili redaktori denníka Pravda :

Naposledy sa mi ozvali vlastníci, ktorí zistili podivný prevod a stratu parcely až niekoľko rokov po odvolacej lehote. Aby ste sa vedeli včas brániť proti ukradnutiu nehnuteľnosti, je potrebné, aby ste sledovali pohyby vášho majetku. Kontrolujte si listy vlastníctva. Ja osobne odporúčam aspoň raz za rok.

Máme informácie, že pozemky menia svoje veľkosti aj pri zápisoch ROEP bez vedomosti vlastníka. Hovorí sa, že na niektorých katastrálnych úradoch sa mapy aj zázračne strácali, resp. „spadli za skriňu“, čím sa znemožnila presnejšia identifikácia parcely na mapový operát.
Keďže väčšina Slovenska má už ROEPy zapísané, radím, aby ste si prekontrolovali vaše parcely. V niektorých obciach sa bohužiaľ komisie ROEP dohodli na riešení parciel bez zapracovania podnetov od vlastníkov. No a predstavte si, že oznam o konaní ROEPu visel niekde za rohom na nástenke obce. Nie každý, a hlavne ten, kto nežije v obci, sa dozvedel o tom, že sa rieši ROEP a zápisy parciel. To isté platí v katastroch, kde prebiehajú pozemkové úpravy. Tam je otázka vlastníctva a polohy pozemku ešte citlivejšia.

A pokiaľ nepríde k novej a poctivej pozemkovej reforme, mali by sa vlastníci pôdy chrániť aspoň tým, že budú v reálnom čase vedieť čo sa s ich majetkom deje. Navrhujem zavedenie jednoduchého „notifikačného systému“, ktorý upozorní na zmenu na listoch vlastníctva. V prípade, že by sa zmenili dáta na vašom liste vlastníctva, boli by ste upozornený správou. Som si istý, že pridanie dvoch tabuľkových záznamov do databázy listov vlastníctva by nemal byť až taký problém. Tie dva záznamy by mohli byť napr. email a mobilné číslo. Je to síce pasívny spôsob, keď už dôjde k prevodu, ale minimálne by ste sa dozvedeli, že sa niečo s parcelou deje. Dokonca si viem predstaviť takýto systém aplikovaný na akúkoľvek nehnuteľnosť.
Príbeh spackaných ROEPov resp. projektov pozemkových úprav bude mať svoje pokračovanie. Už onedlho vám prinesiem konkrétnu výpoveď vlastníkov, ktorí prišli o svoje parcely.

Pozn. Pre tých, ktorí nechcú čakať a spoliehať sa na štát, odporúčam službu mojamapa.sk. Tá ponúka službu tzv. strážneho psa na konkrétnu parcelu. Zdarma si ich môžete aktivovať 5, čo by mohlo stačiť väčšine vlastníkov.

Zdroj. Autor, Pravda TV

Nekvalitné mäso z Poľska nepatrí na naše stoly !

S rozhorčením som prijal informáciu o možnom dovoze nekvalitného, dokonca až zdraviu škodlivého mäsa z Poľska na územie Slovenskej republiky. Nemôžem sa stotožniť iba s vyjadrením ministerky Matečnej, že dovoz nekvalitného mäsa z Poľska je nehoráznosť. Od pani ministerky očakávam konkrétne kroky, ktoré zabezpečia, že nebezpečné potraviny z okolitých štátov sa nedostanú na pulty našich predajní prípadne na stoly našich domácnosti.

Od nástupu Gabriely Matečnej do funkcie ministerky pôdohospodárstva sme  niekoľkokrát upozorňovali na katastrofálnu situáciu Slovenského agropotravinárskeho priemyslu. Na viacerých tlačových konferenciách sme ju vyzývali k predloženiu opatrení a systémových riešení na zlepšenie potravinovej sebestačnosti štátu a potravinovej bezpečnosti občanov Slovenskej republiky. Výsledok jej pôsobenia je však iba ďalší prepad potravinárskej produkcie, zvýšenie našej závislosti na dovoze a ďalší prepad salda zahraničného obchodu s potravinami, ktorý v roku 2018 dosiahne pravdepodobne historickú hranicu 1,7 miliardy EUR, čo bude o takmer 300 mil. EUR viac ako v roku 2017.

V Hnutí SME RODINA sme na aprílovej konferencii v roku 2018 predstavili program Potravinovo sebestačný štát – ekonomický rastúci vidiek, kde sú jasne definované konkrétne ekonomické a legislatívne opatrenia, ktorých výsledkom bude viac slovenských potravín, ich vyšší podiel na pultoch našich potravín a znížená závislosť na dovoze zo zahraničia.

J. Karahuta predstavuje program hnutia

J. Karahuta predstavuje program Potravinovo sebestačný štát – ekonomický rastúci vidiek

Hnutie SME RODINA vyzýva ministerku Matečnú a SNS, aby namiesto marketingového divadla a zástupných tém,  sa kompetentní aspoň v poslednom roku riadenia rezortu pôdohospodárstva začali viac venovať skutočným potrebám občanov SR a aby sa aspoň na rok stali skutočným garantom predaja zdravých potravín na území SR.

Hnutie SME RODINA oceňovalo najlepších českých farmárov roka 2018

17. ročník vyhlasovania súťaže Farma roka 2018, ktorú každoročne organizuje Asociace soukromého zemědelství, bola v roku 2018 trochu iná.

MVDr. Jaroslav Karahuta – tímlíder hnutie SME RODINA pre pôľnohospodárstvo, pri odovzdávaní ceny 3.najlepšej farme roka 2018, rodine Pavla Vokála.

MVDr. Jaroslav Karahuta – tímlíder hnutie SME RODINA pre pôľnohospodárstvo, pri odovzdávaní ceny 3.najlepšej farme roka 2018, rodine Pavla Vokála.

Prvýkrát cenu pre najlepšiu farmu roku 2018 odovzdal Slovák, MVDr. Jaroslav Karahuta, tímlíder pre poľnohospodárstvo, potravinárstvo a regionálny rozvoj hnutia SME RODINA – Boris Kollár.
Spolu s expertom hnutia na pôdny manažment a členom rady Slovenského pozemkového fondu Daliborom Steindlom sa zúčastnili v Pražskom divadle ABC najväčšej akcie roka malých a stredných farmárov Českej republiky – Farma roka 2018. Päť členná komisia vyberala spomedzi 7500 členov Asociace soukromého zemědelství a nakoniec bolo vybraných 5 rodinných fariem .

1. Vinařství a farma rodiny Valihrachových
2. Statek rodiny Hatlákových z Meziboří
3. Farma Pavla Vokála ze Strážného
4. Levandulový statek Bezděkov
5. Hermelín ranč z Nového Jičína

Víťazom 17. ročníka sa stalo Vinařství a farma rodiny Valihrachových z Krumvíře na Břeclavsku

Víťazom 17. ročníka sa stalo Vinařství a farma rodiny Valihrachových z Krumvíře na Břeclavsku

Asociácia má s hnutím SME RODINA podpísané Memorandum o spolupráci, ktoré vytvorilo základ pre rozvoj nielen legislatívnej a odbornej spolupráce, ale aj spoločenskej. Príkladom je účasť na oslavách 20. výročia založenia ASZ, ako aj odovzdávanie cien Farma roka v Prahe 13.12. 2018.
Vážnosť celému podujatiu dáva aj každoročná prítomnosť najvyššieho predstaviteľa katolíckej cirkvi v Českej republiky kardinála Duku, bývalých, ale aj súčasných členov vlády ČR, poslancov a senátorov na úrovni ČR, a aj EÚ. Každoročnou ozdobou akcie ASZ je aj bývalá ministerka pôdohospodárstva ČR, pani MVDr. Vicenová.

Kardinál Duka a senátor Drahoš Exministerka MVDr. Milena Vicenová Jaroslav Karahuta a Jozef Stehlík

Kardinál Duka, J. Karahuta a D. Steindl Jaroslav Karahuta, Jiří Drahoš, Dalibor Steindl