Žltá Slovensku nepristane

Opäť nám začína Slovensko žltnúť. Na poliach od juhu po sever krajiny postupne rozkvitá repka olejná. Kvalita pôdy klesá, rovnako ako stavy včiel a hmyzu, musíme používať viac chémie na ochranu aj hnojenie, ale akosi to nikomu neprekáža. Produkujeme plodiny pre priemysel, nie pre potraviny, či zvieratá. A ministerstvo to podporuje. Dokedy?

Z analýzy údajov Štatistického úradu SR sa pestovateľská plocha olejnín na Slovensku za ostatných 40 rokov zvýšila až o 1500% (slovom tisícpäťsto percent). Konkrétne zo 16 317 ha v roku 1975 na 244 324 ha v roku 2015. Z toho repku olejnú pestujú naši poľnohospodári na vyše 150 000 hektároch.

Táto komodita je veľmi dobre obchodovateľná a za dobré ceny. Ročne sa asi 70% domácej produkcie repkového semena zo Slovenska vyvezie, najmä do Nemecka a Rakúska. No aj na Slovensku sa väčšia časť spracuje na MERO (metylester repky olejnej), teda biopalivo, ktoré sa pridáva do bežného paliva s cieľom znížiť emisie skleníkových plynov. Len malá časť produkcie sa lisuje pre repkový olej na kuchynské použitie, resp. výlisky sa využívajú pre výrobu krmovín.

Cena za tonu repkového semena na voľnom trhu je asi 350 euro, čo pri priemernej úrode 3 tony z hektára (2018) predstavuje príjem vyše 1050 euro na jeden hektár. Ak k tomu prirátame aktuálnu úroveň jednotnej platby na plochu („SAPS“) 140,37 euro na hektár, potom v roku 2018 si pestovateľ repky mohol pripísať cca 1190,37 euro na hektár v príjmovej časti. Ako povedal jeden môj známy – „bol by hlúpy ten, čo by to nevyužil“. Je naozaj zvláštne, ak ani výrobu zeleniny, zemiakov, ovocia, či iných druhov plodín nepodporujeme viac. Nuž kto by sa trápil so špeciálnou rastlinnou výrobou, ovocnými stromami, alebo choval pár zvierat? Nie, chybu netreba hľadať v ľuďoch, ale v systéme. A ten je nastavený aktuálne práve tak, aby boli vo výhode pestovatelia ekonomických trhových plodín, pestovaných na veľkých plochách.

Samozrejme, pestovať repku olejnú nie je lacná záležitosť. Treba nakúpiť osivo, umelé hnojivá a ochranné prostriedky, treba mať patričnú poľnohospodársku mechanizáciu, ľudí… Lenže veľké monokultúrne bloky repky, či kukurice nielenže ohrozujú stavy včiel a iného hmyzu, ale zhoršujú aj kvalitu pôdy a čistotu aj hladinu spodných vôd. Aj preto, že každý sa snaží pestovať tieto plodiny dookola každý rok a často aj na tých istých výmerách. To si vyžaduje čoraz väčšie množstvo chemických prípravkov na boj so škodlivým hmyzom, chorobami, burinou, hubovitými ochoreniami. Na Slovensku prudko stúpa spotreba umelých hnojív a ročne sa ich spotrebuje asi 150 000 ton! Okrem toho aj pesticídy predstavujú ďalšiu hrozbu, nielen pre zdravie ľudí.


Graf: Vývoj spotreby pesticídov na Slovensku v rokoch 1993-2015. Zdroj: Slovenská agentúra životného prostredia.
Napriek všetkým týmto skutočnostiam, dňa 15.apríla 2019 v Luxemburgu podpísala ministerka pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, Gabriela Matečná, spoločnú deklaráciu s ministrami Českej republiky a Poľska o tom, že sú pripravení zavádzať vyšší podiel obnoviteľných zdrojov energií v doprave. Agrosektor by teda mal vyrábať ešte viac surovín pre biopalivá aj po roku 2020. Slovenské Združenie pre výrobu a využitie biopalív to víta a snaží sa presvedčiť ľudí o obojstrannej výhodnosti partnerstva spracovateľov s prvovýrobcami. Ale je to len jedna strana mince.
Druhou stranou tejto mince je skutočnosť, že už dnes nám v osevnom postupe chýbajú iné druhy poľnohospodárskych plodín, ako sú okopaniny, strukoviny, špeciálne a technické plodiny, zelenina, krmoviny a ďalšie, ktoré nielenže prispievajú k udržateľnej úrodnosti pôdy, ale tiež poskytujú potrebnú produkciu potravín. Špičkoví odborníci už dlho upozorňujú na rast rastlinolekárskeho rizika pri zastúpení repky a kapustovitých rastlín v osevnom postupe nad 10%. Nielenže sa zvyšuje spotreba ochranných chemických látok, ale škodcovia zároveň získavajú vyššiu odolnosť. Jednostranným odberom živín z pôdy, do ktorej sa nevracia organická hmota napr. v podobe maštaľného hnoja, sa pôda degraduje a stáva sa z nej len akási umelá masa, bez prirodzeného života. Rýchlejšie stráca vlhkosť a ľahšie podlieha veternej aj vodnej erózii. Jesenné prívaly dažďov už nie raz vyplavili obce pod svahmi, na ktorých bola čerstvo zasiata repka olejná.

Je zrejmé, že takéto závažné problémy je treba riešiť dlhodobými systémovými opatreniami a najmä úpravou podnikateľských a podporných podmienok v agropotravinárskom sektore na Slovensku. Podporovať treba produkciu potravín a takých plodín, ktoré zabezpečia pre našich obyvateľov potravinovú sebestačnosť a zdravú, živú pôdu a krajinu. Našej malej a diverzifikovanej krajine s množstvom prírodných špecifík a chránených oblastí nepristane byť žltou surovinovou základňou pre vyspelejšie ekonomiky, ktoré si svoju prírodu chránia. Pokračovanie takejto krátkozrakej politiky nám môže raz do žlta zafarbiť aj tváre a oči vyformovať do šikma z toho, ako sa budeme oboma rukami chytať za hlavu!

Lada Debnárová

Už dnes rozhodujeme o budúcnosti poľnohospodárstva

Sme na prahu nového programovacieho obdobia a už dnes sa rozhoduje o budúcnosti poľnohospodárstva aj na Slovensku! Už v júni 2018 predstavil Európsky Parlament a Rada návrhy základných nariadení, ktoré definujú 9 nových cieľov Spoločnej poľnohospodárskej politiky na obdobie rokov 2021-2027. Aj Slovensko si musí pripraviť „národný strategický plán“, ktorý udá podobu všetkým opatreniam a podporám v ďalších rokoch.

Spoločná poľnohospodárska politika Európskeho Spoločenstva (SPP) sa vyvíjala už od roku 1962 a jej trvalým cieľom je stabilná dostupnosť potravín, zachovanie životného štandardu farmárov a udržanie zamestnanosti a života vo vidieckych oblastiach. Prechádzala viacerými úpravami, podľa vývoja na trhu a najmä v súvislosti s potrebou podporiť, či utlmiť produkciu agrokomodít. V ostatných rokoch sa však stále viac zameriava aj na mimoprodukčné funkcie poľnohospodárstva, či rozvoj vidieka a výroba potravín sa stáva akousi samozrejmosťou.

Plánovanie SPP je spravidla na 7 rokov. V súčasnosti sa uplatňujú pravidlá pre programovacie obdobie 2014-2020. V júni 2018, po predchádzajúcom prieskume v spoločnosti, predstavili Európsky Parlament a Rada návrhy troch nariadení, ktoré menia nariadenia z roku 2013 a definujú základné ciele SPP od roku 2021. V rámci deviatich bodov ide predovšetkým o naplnenie potrieb spoločnosti, ktorá očakáva od poľnohospodárov nielen produkciu kvalitných a bezpečných potravín, ale tiež ochranu životného prostredia, vzácnych biotopov, biodiverzity v krajine a aktivity pre boj s klimatickými zmenami. No naďalej zostáva v centre záujmu aj férový príjem pre farmárov a posilnenie ich pozície v obchodnom reťazci. Výzvou pre udržanie osídlenia vidieckych oblastí je aj generačná výmena podporou mladých a začínajúcich farmárov.

Tieto ciele je vo všeobecnosti ťažké zmerať, a tak bude rozhodujúce ako ich zadefinujú členské krajiny po diskusiách, ktoré stále prebiehajú. Systém podpôr však už nebude orientovaný na splnenie určitých podmienok, ako doteraz, ale na dosahovanie stanovených cieľov. V tejto súvislosti sa hovorí o „skutočnom farmárovi“ ako jedinom oprávnenom na podpory. Podstatný bude tiež systém kontrol dodržiavania cieľov a sankcionovanie v prípade ich nenaplnenia, za ktoré je nateraz zodpovedný daný členský štát (a teda nie konečný prijímateľ pomoci). Diskutuje sa aj o limitoch pre prenos financií medzi I. a II. pilierom a naopak, či o povinných percentách podielu financií pre jednotlivé opatrenia, napr. na riadenie rizík, ekoschémy, investície, výskum apod. No najviac polemík vedú zástupcovia poľnohospodárov i vlád o „stropovaní“ (tzv. „capping“) a povinnej redistribúcii priamych platieb. Nateraz povinné stropovanie je v návrhu nariadenia nastavené ako maximálna podpora 100 000 euro na jeden podnik, čomu sa bránia predovšetkým tie členské krajiny EÚ, ktorých štruktúra poľnohospodárskych podnikov je historickým vývojom postavená na niekoľkostohektárových podnikoch. Medzi ne patrí aj Slovensko.

Mnohé návrhy smerujú k podpore mladých a začínajúcich farmárov, ekologických prístupov hospodárenia (o.i. napr. zníženie počtu chovaných zvierat pre nižšie emisie skleníkových plynov), či na racionálnu rotáciu plodín. Na dosiahnutie týchto cieľov je potrebné pripraviť účinné a merateľné opatrenia, ktoré má každý členský štát Európskej únie zhrnúť vo svojom národnom strategickom pláne a ten predložiť na schválenie Európskej Komisii do 31.12.2019. V ňom si má aj Slovensko stanoviť svoje ciele, podporné opatrenia pre priame platby aj rozvoj vidieka, intervenčné opatrenia pre organizáciu trhu a tiež kontrolné systémy, ktorými bude merať dosahovanie týchto cieľov. Pritom všetky musia smerovať k plneniu deviatich základných cieľov SPP. V súčasnosti však len málokto z poľnohospodárskej praxe tuší, v akej fáze rozpracovanosti je tento zásadný dokument na Ministerstve pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky.

Už dnes je však jasné, aj kvôli odchodu Veľkej Británie z ES, že rozpočet na SPP bude pre obdobie po roku 2020 pravdepodobne až o 12% nižší. Taktiež z pohľadu očakávaných volieb do Európskeho Parlamentu (V.2019) a Európskej Komisie (X.2019), možno predpokladať, že príprava na nové programovacie obdobie sa nestihne vykonať do 1.1.2021, ako sa pôvodne plánovalo. Pravdepodobnejší je scenár prechodného obdobia, možno až do roku 2023. O všetkom je ešte potrebné diskutovať a hľadať kompromisné riešenia, ktoré zohľadnia jedinečnosť a rozdielnosť jednotlivých členských krajín EÚ.

V každom prípade je potrebné venovať všetko úsilie príprave na túto novú podobu SPP a zapojiť do tvorby nášho národného strategického plánu zástupcov celej poľnohospodárskej obce na Slovensku – veľkých, stredných i menších, mladých i starších, mužov aj ženy!

A preto tejto oblasti venuje hnutie Sme rodina maximálnu pozornosť a zapája do diskusie všetkých poľnohospodárov, ktorí prejavia ochotu spolupracovať.

Nájdite si svojho domáceho dodávateľa

Aktuálna aféra so zdravotne závadným mäsom z Poľska je iba špička ľadovca. Ten pláva v slovenských vodách už niekoľko rokov a potichučky, pod hladinou verejného povedomia sa do našej krajiny dováža často aj nechutné, zapáchajúce mäso, rokmi často presahujúce vek detí, ktoré ho tu skonzumujú. Pritom kvalitné mäso z našich chovov, ku kúpe ktorého tak vehementne vyzýva pani ministerka, sa zasa potichučky vyváža. 

Eva Forrai, výkonná riaditeľka Zväzu spracovateľov mäsa začiatkom februára 2019 informovala, že Slovenská republika je v produkcii bravčového a hovädzieho mäsa sebestačná iba asi na 40%. Podľa zistení Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory zo začiatku januára 2019, je na pultoch obchodov iba asi 24% baleného mäsa pôvodom od slovenských výrobcov. 

Za hlavný problém označujú slovenskí spracovatelia nízky stav chovaných zvierat, a teda nízku ponuku na domácom trhu. Napríklad u hovädzieho dobytka bolo ku koncu roka 2018 chovaných asi 440 000 kusov, z toho je cca 50 000 ks dobytka vo výkrme (pre porovnanie – v r.1989 bol stav hovädzieho dobytka 1 622 512 ks). Predstavuje to intenzitu chovu v počte 23 kusov HD na 100 hektárov poľnohospodárskej pôdy (r.2017). 

Z tohto množstva sa ešte ročne zo Slovenska vyvezie priemerne 20 200 ton jatočnej hmotnosti hovädzieho a teľacieho mäsa (najmä do Rakúska, Maďarska, Poľska, Turecka). Preto sa, podľa Evy Forrai, domáci spracovatelia musia zásobiť dovozmi živých zvierat a chladeného, či mrazeného mäsa, ktoré priemerne ročne dosiahne objem asi 18 350 ton v jatočnej hmotnosti. 

Teda živé zvieratá a mäso z domácich a zahraničných chovov sa na Slovensku spracujú v 123 schválených bitúnkoch, 321 rozrábkach mäsa domácich kopytníkov, v 60 výrobách mäsových prípravkoch a v 184 prevádzkach na výrobku mäsových výrobkov (stav k 1.11.2018, podľa ŠVPS SR). Odborníci z rezortu, aj samotná ministerka pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, teraz  vyzývajú spotrebiteľov, aby siahali po mäse a mäsových výrobkoch od domácich producentov. Váhavá a veľmi zvažovaná reakcia riaditeľky Zväzu spracovateľov mäsa na otázku ohľadom kvality dovážaného mäsa vzbudila vo mne zvedavosť. Podľa Evy Forrai je kvalita mäsa z dovozu porovnateľná s tou z našich domácich chovov, keďže v každej krajine EÚ sú prevádzky schválené a kontrolované v zmysle európskej legislatívy. Skutočne? Veď aj inkriminované mäso z Poľska pochádzalo zo schválenej prevádzky! 

Systém, tak ako je v Európskej únii nastavený, je perfektný. Oficiálne všetko funguje, na papieri všetko sedí. V čom je teda problém? 

Ľudský faktor je najslabším ohnivkom reťazca, v ktorom sú obchodné záujmy často nadraďované zákonom a platným pravidlám, či dokonca záujmom obyvateľstva, ako je zdravie a bezpečnosť. Štátne zodpovedné a kontrolné inštitúcie v tejto sieti predstavujú len akúsi nevyhnutnú súčasť, dobrú akurát tak na vypĺňanie štatistík a obhajovanie sa pred verejnosťou. Niečo smrdí v štáte slovenskom. Kto sa odváži nazrieť pod pokrievku tohto nechutného bublajúceho hrnca, z ktorého občas unikne para? 

Kde teda hľadať východisko? Ako obvykle – najbližšiu pomocnú ruku nájdeme na konci svojho ramena. Pretože najmä spotrebitelia majú moc niečo zmeniť. Je jasné, že keď má našinec hlbšie do peňaženky, zariadi sa podľa svojich možností. Ak by však mal príležitosť nakúpiť si mäso, či iné potravinárske výrobky vo svojom okolí, pričom by poznal ich pôvod, prípadne aj chovateľa a farmu, a teda mal zaručenú kvalitu a čerstvosť, verím, že by nerozmýšľal nad rozdielom pár centov v cene. A možno by bol prekvapený, že tá cena vo farmárskej predajni by bola aj nižšia ako krásne červeného baleného mäsa na pulte v obchodnom reťazci. 

Na slovenskom trhu musia mať miesto tak veľkí, ako aj menší výrobcovia potravín. Najmä malým chovateľom musíme dopriať priestor a šancu dokázať, že naozaj ponúkajú kvalitu z vlastných stád. Veď ručia za ňu svojim menom. Ak raz oklamú, končia. V tomto by mali vyjsť v ústrety štátne orgány, aby im umožnili a podporili zriaďovanie malých bitúnkov a porážok, prípadne mobilných zariadení. Ak by mohli chovatelia predávať svoje výrobky priamo, umožnili by nielen spotrebiteľom presvedčiť sa o poctivom spôsobe výroby. Ale hlavne by ich to oslobodilo od ponižujúceho predaja väčším spracovateľom, ktorí im často diktujú svoje podmienky a ceny. Tie sú pre nich často demotivujúce. Bezpochyby by to bola pozitívna zmena aj pre spotrebiteľa. A možno by potom stúpla aj spotreba hovädzieho a teľacieho mäsa, resp. ďalších kvalitných farmárskych produktov na Slovensku. Nebolo by treba ani vyzývať… 

 

Zdroje informácií: 

Štatistický úrad SR, 

Štátna veterinárna potravinová správa SR 

Výskumný ústav ekonomiky poľnohospodárstva a potravinárstva,  

Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora, 

Televízia TA3

Nekvalitné mäso z Poľska nepatrí na naše stoly !

S rozhorčením som prijal informáciu o možnom dovoze nekvalitného, dokonca až zdraviu škodlivého mäsa z Poľska na územie Slovenskej republiky. Nemôžem sa stotožniť iba s vyjadrením ministerky Matečnej, že dovoz nekvalitného mäsa z Poľska je nehoráznosť. Od pani ministerky očakávam konkrétne kroky, ktoré zabezpečia, že nebezpečné potraviny z okolitých štátov sa nedostanú na pulty našich predajní prípadne na stoly našich domácnosti.

Od nástupu Gabriely Matečnej do funkcie ministerky pôdohospodárstva sme  niekoľkokrát upozorňovali na katastrofálnu situáciu Slovenského agropotravinárskeho priemyslu. Na viacerých tlačových konferenciách sme ju vyzývali k predloženiu opatrení a systémových riešení na zlepšenie potravinovej sebestačnosti štátu a potravinovej bezpečnosti občanov Slovenskej republiky. Výsledok jej pôsobenia je však iba ďalší prepad potravinárskej produkcie, zvýšenie našej závislosti na dovoze a ďalší prepad salda zahraničného obchodu s potravinami, ktorý v roku 2018 dosiahne pravdepodobne historickú hranicu 1,7 miliardy EUR, čo bude o takmer 300 mil. EUR viac ako v roku 2017.

V Hnutí SME RODINA sme na aprílovej konferencii v roku 2018 predstavili program Potravinovo sebestačný štát – ekonomický rastúci vidiek, kde sú jasne definované konkrétne ekonomické a legislatívne opatrenia, ktorých výsledkom bude viac slovenských potravín, ich vyšší podiel na pultoch našich potravín a znížená závislosť na dovoze zo zahraničia.

J. Karahuta predstavuje program hnutia

J. Karahuta predstavuje program Potravinovo sebestačný štát – ekonomický rastúci vidiek

Hnutie SME RODINA vyzýva ministerku Matečnú a SNS, aby namiesto marketingového divadla a zástupných tém,  sa kompetentní aspoň v poslednom roku riadenia rezortu pôdohospodárstva začali viac venovať skutočným potrebám občanov SR a aby sa aspoň na rok stali skutočným garantom predaja zdravých potravín na území SR.