PRÍRODNÉ HUMÍNOVÉ KYSELINY – reálna alternatíva antibiotík a oxidu zinku v chovoch hospodárskych zvierat

Od 28.1.2022 sa začnú uplatňovať vo všetkých členských štátoch Európskeho spoločenstva NARIADENIA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY (EÚ) z 11.decembra 2019 a to :  

  • 2019/4 o výrobe, uvádzaní na trh a používaní medikovaných krmív
  • 2019/5 ktorým sa stanovujú postupy Spoločenstva pri povoľovaní liekov na humánne použitie a na veterinárne použitie
  • 2019/6 o veterinárnych liekoch

Táto prevratná legislatíva zakáže od roku 2022 preventívne a hromadné podávanie antibiotík pre všetky skupiny chovaných zvierat.

Chorým zvieratám sa antibiotiká naďalej podávať budú, avšak iba individuálne a pred ich aplikáciou bude musieť prebehnúť klinické vyšetrenie a bude sa musieť dodržiavať ochranná lehota, kým z nich vyrobené produkty sa budú môcť využiť pre ľudskú konzumáciu,“

 

Dôvody zákazu antibiotík a medikovaných kŕmnych zmesí vo výžive zvierat

Vyradenie profylaktickej a metafylaktickej aplikácie antibiotík a oxidu zinku z výživy hospodárskych zvierat je krok správnym smerom. Dopady neefektívneho používania antimikrobiálnych látok vedú k nebezpečnej forme mutácie mikroorganizmov a vzniku antimikrobiálnej rezistencie.  Výsledkom tejto rezistencie sú početné úmrtia ľudí, ktorých počet v roku 2018 iba v EÚ dosiahol 33 000. Ak nepristúpime k razantným opatreniam a nezabránime zneužívaniu liekov a rôznych antimikrobiálnych látok na potieranie chovateľských a výživových chýb vo výžive zvierat, tak v roku 2050 počet úmrtí vo svete na antibiotickú rezistenciu dosiahne niekoľko miliónov a bude vyšší ako je počet dnešných úmrtí spôsobených  rakovinou.

Čo je to antibiotická rezistencia

Antibiotická rezistencia je zníženie účinnosti, alebo úplná neúčinnosť antibiotík  voči baktériám.

2O. storočie sa označuje ako zlatý vek antibiotík.  Na jeho počiatku stál Alexander Fleming  a jeho objav penicilínu v roku 1928, ktorý sa považuje za jeden z najvýznamnejších objavov minulého storočia. No už sám Fleming v 1945 roku hovorí o vzniku možnej rezistencie na penicilín, čo sa aj v budúcnosti potvrdilo.

Ľudia si však neuvedomujú, že baktérie osídľujú našu zem takmer 4 miliardy rokov a majú schopnosť sa adaptovať na rôzne vonkajšie vplyvy, vrátane bakteriostatického resp. baktericídneho účinku antibiotík.

70 rokov po objavení penicilínu došlo k pomerne širokému nárastu bakteriálnej rezistencie na používané antibiotika. Dôležitosť a význam rezistencie sa umocňoval aj tým, že človek prestal používať antibiotiká iba na riešenie ochorení ľudí. Z farmácie sa stal postupne explozívne rastúci  biznis a aplikácia antibiotík sa postupne prenášala čoraz viac aj do živočíšnej výroby.

Ďalším problémom, ktorý čaká hlavne chovateľov ošípaných, je zákaz pridávania oxidu zinku do medikovaných kŕmnych zmesí, hlavne pri riešení poodstavových hnačiek u prasiat. Vzhľadom k negatívnym vplyvom ZnO, na pôdu, životné prostredie a bakteriálnu rezistenciu, bolo stanovené 5 ročné prechodné obdobie na ukončenie jeho používania v chove ošípaných, ktoré končí 26.6.2023.

Prírodné huminové kyseliny – schválená reálna alternatíva antimikrobiálnych látok a oxidu zinku

V roku 1999, EMEA (Európska Agentúra pre hodnotenie medicínskych produktov veterinárnej medicíny) vydala súhlas na perorálne podávanie huminových kyselín pre všetky potravinové zvieratá. Od tohto obdobia sa urobilo na celom svete obrovské množstvo testov. Výsledky testov, z ktorých veľká časť sa robila aj na území Slovenskej republiky oprávňujú k tvrdeniu, že prírodné huminové kyseliny, v prírodnej, teda v pôvodnej forme,  sú reálnou alternatívou k antibiotikám v chovoch zvierat. Od roku 2012 sú kŕmne suroviny na báze prírodných huminových kyselín zapísané aj v registri kŕmnych surovín v tzv. feedmaterialsregister.eu. Väčšina produktov na báze prírodných huminových kyselín je dokonca povolená aj v ekologických chovoch.

Aplikáciou  prípravkov na báze prírodných huminových kyselín do krmiva zvierat  podporujeme prirodzenú imunitu zvierat a schopnosť zvieraťa, vysporiadať sa s negatívnymi účinkami hlavne črevných patogénnych mikroorganizmov bez použitia antibiotík a oxidu zinku. Musíme si uvedomiť, že najväčším imunologickým orgánom zvieraťa je črevo.  Prírodné huminové kyseliny sú nerozpustné, majú chelátovú štruktúru, obsahujú takmer všetky makro a mikro elementy vo využiteľnej forme a môžu účinne podporovať rôzne fyziologické funkcie zvierat . Výsledkom je lepší produkčný a zdravotný stav zvierat, spokojný chovateľ a ekonomický prosperujúci podnik.

Čo sú prírodné huminové kyseliny a aký je ich význam v chovoch zvierat

Prírodné huminové kyseliny sú organické látky, voľne sa vyskytujúce v prírode v stojatých vodách, bahne, v pôde, v rašeline, v lignite a hnedom uhlí

Sú účinné v prevencii a liečbe tzv. multifaktorálnych chorôb, ako sú gastro-enteritídy, hnačky a metabolické poruchy,  hlavne u mladých zvierat. Sú najsilnejším prírodným detoxikantom pre ťažké kovy, bakteriálne a plesňové toxíny, PCB, dioxíny a ostatné toxické látky, ktoré sa krmivom dostávajú do organizmu zvierat. Vo výžive hospodárskych zvierat majú neoceniteľnú hodnotu, lebo sú stimulátorom imunity, zlepšujú produkčné a reprodukčné ukazovatele zvierat

 

Voľne žijúce zvieratá nemajú obmedzený prístup k huminovým kyselinám, pretože ako základná zložka pôdneho humusu, rašeliny, bahna a stojatých vôd, sú trvalou súčasťou takmer všetkých pôdnych a rastlinných systémov.

Dnešný vysoko produkčný hovädzí dobytok, ošípané ale aj hydina sú praktický celý život uzavreté v maštaliach a rôznych budovách, kde sú kŕmené priemyselne vyrábaným koncentrovaným krmivom. A pokiaľ si voľne žijúce zvieratá riešia väčšinu metabolických , ale aj iných zdravotných porúch požieraním pôdy, rašeliny, krmiva so zvyškami organickej zložky pôdy obsahujúcej huminové kyseliny, v uzavretých systémoch túto dôležitú prirodzenú funkciu huminových kyselín nahradzujú lieky a rôzne veterinárne prípravky.

Ako sa môžu dostať zvieratá z uzavretých systémov k huminovým kyselinám?  

Surovinou na výrobu prírodných huminových kyselín je Leonardit, z ktorého sa už dnes vyrábajú výrobky, ktoré pridávaním do krmiva vytvárajú v žalúdočno – črevnom trakte podmienky, aké majú sčasti aj voľne žijúce zvieratá. Efekt podávania sa prejaví pomerne rýchlo a zvieratá prijímajú tieto výrobky veľmi radi,  vďaka intuitívnemu chápaniu zmyslu prijímania huminových kyselín.

Sú aj iné ako prírodné huminové kyseliny ?

Na svete sú tisícky prípravkov na báze huminových kyselín, kde výrobcovia využívajú skutočnosť, že dnešná legislatíva zatiaľ nerozoznáva prírodné huminové kyseliny od chemicky spracovaných soli huminových kyselín. Kontrolu na overenie toho, či sa jedná o prírodný výrobok, alebo chemicky spracovanú sodnú, alebo draselnú soľ, si môže urobiť každý sám, pretože kým soli huminových kyselín sú rozpustne takmer okamžite v obyčajnej vode, prírodné huminové kyseliny sú v bežných podmienkach nerozpustné a rozpúšťajú sa iba pri pH 13-14. Aplikácia soli huminových kyselín je opodstatnená iba pri rastlinných hnojivách ale nie v živočíšnej výrobe.

Prírodné huminové kyseliny, ako trvalá súčasť výživy zvierat

Prírodné huminové kyseliny  sú termostabilné, preto je ich možné aplikovať nielen priamo do krmiva zvierat, ale aj ako zložku do granulovaných krmív.  Početné merania jednoznačne preukázali, že aktívne znižujú obsah emisných plynov a preto sú zaradené do zoznamu BAT výrobkov, na zníženie emisii v živočíšnej výrobe. V praxi to znamená, že pri podávaní huminových kyselín do krmiva zvierat, dochádza k efektívnemu využitiu jednotlivých zložiek z krmiva  a tie zložky, ktoré sa metabolický nespracujú, sa viažu na štruktúru huminovej kyseliny a odchádzajú výkalmi z organizmu . Výsledkom je podstatne zníženie smradu, ktoré je problémom hlavne u chovateľov ošípaných, ale aj nižší obsah amoniaku v maštaliach a kurníkoch, čím znižujeme zaťaž na dýchacie cesty nielen zvierat, ale aj u obslužného personálu.

Preventívna dávka prírodných huminových kyselín je na úrovni 5-7 kg na tonu krmiva.  V prípade hnačkových ochorení  sa dávka zvýši 2-3 x po dobu 5-7 dní.

Čo je ale veľmi dôležité. Na rozdiel od antibiotík, prírodné huminové kyseliny nemajú žiadnu ochrannú lehotu a tým chovateľ  aj počas ich aplikácie môže naďalej predávať svoje produkty bez obmedzenia, čím uňho nevznikajú žiadne finančné straty.

MVDr. Jaroslav Karahuta –konateľ spol. HUMACON s.r.o.

odborník na využívanie huminových  kyselín v chovoch hospodárskych zvierat.

Huminové kyseliny zväčšené 35 000 krát

 

Sme poľovnícky štát?

Ešte pred desiatimi rokmi bolo skôr vzácnosťou uvidieť aj na prechádzke lesom srnku, či líšku. Dnes sa nám stáda diviakov chodia kŕmiť pod okná sídlisk a na cyklotrase prírodou stretnete skôr medveďa ako turistu. Zdravá miera početnosti zvierat bola narušená. Prečo a ako sme dospeli až do takéhoto stavu? A čo s tým?

Slovensko sa mení z agrárneho na poľovnícky štát. Nie je to tak dávno, čo dominovali našej krásnej krajine hlboké lesy a obrobené polia. Dnes? Verejnosť a ochranári bijú na poplach kvôli odlesňovaniu a masívnej zástavbe horských oblastí budovami a cestami, ktorému prisudzujú vinu za to, že zvieratá strácajú svoje prirodzené životné prostredie a sťahujú sa za potravou bližšie k ľudským obydliam. Aj poľnohospodári volajú po akcii, pretože diviaky a raticová zver ich pripravujú o úrodu a spôsobujú ročne škody v miliónoch eur. Niektorí už aj strácajú chuť hospodáriť, lebo nech robia, čo robia, nakoniec vždy škodujú. Udupané polia kukurice, obilnín, vyžraté zemiačnisko, vyryté kríky viniča, ohryzené stromčeky riešia takmer denne a nepomáhajú ani preventívne opatrenia. Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora vyčíslila škody spôsobené divou zverou poľnohospodárom v roku 2015 na 12,2 mil. euro, v roku 2017 už na 15,5 mil. euro a za ostatný rok takmer 20 mil. euro. Chceme u nás živiť ľudí, alebo divé zvieratá?

Pritom paradoxne pôsobí aj fakt, že premnožená raticová, no najmä diviačia zver, spôsobuje tiež pokles stavu drobnej divej zveri, ktorá žije na poliach, či v lese – ako sú prepelice, bažanty a tiež – hlucháne. „Taký diviak je agresívny všežravec. Ide po poli ako buldozér – zožerie všetko, čo mu príde do cesty. Vieme, že Tetrov hlucháň nie je príliš zdatný letec, a tak často aj on padne za obeť tomuto predátorovi,“ hovorí skúsený poľnohospodár zo stredného Slovenska. „Ak chceme vyriešiť problém klesajúceho stavu tohto ohrozeného druhu, ale aj  ohrozenia lesov ako takých, na čo nás upozorňuje aj Európska Komisia, musíme súrne vyriešiť aj stav premnoženej divej zveri,“ dodáva.

O akom premnožení divej zveri teda hovoríme? Nie, naozaj už nejde o sto, či tisíc kusov, ale o desiatky tisíc! Za ostatných 50 rokov (najmä však od roku 2009) stúpol stav raticovej zveri (t.j. jelenej, srnčej, danielej a muflónej) 5 až 25-násobne. Diviačej zveri dokonca 30-násobne! Pre lepšiu predstavu – kým v roku 1966 sa na Slovensku ulovilo 2 321 kusov, v roku 2010 to bolo už takmer 40 000 a v sezóne 2017/18 to bolo už 70 000 kusov diviakov! Ide o exponenciálny nárast, pričom nehovoríme o počte populácie, ale len ulovených zvierat. Celá populácia má rádovo vyšší stav. Žiadne obavy o vyhubení diviakov… A za všetko hovorí aj fakt, že v uvedenom roku 1966 boli stavy tetrova natoľko stabilné, že ho bolo možné aj loviť.

Samotní odborníci z Národného lesníckeho centra vo Zvolene pritom označujú tento stav za neúnosný a odporúčajú udržiavať početnosť zveri v takej výške, aby bolo možné zaručiť úspešný rozvoj a obnovu lesa. Následky poškodenia zverou sa síce v poľnohospodárstve dajú obnoviť v priebehu jedného roka (ak má poľnohospodár dostatok prostriedkov a silné nervy), ale v lesnom hospodárstve to môže trvať aj desaťročia. „Je absolútne neprípustné chovať v revíri neúnosne vysoké stavy zveri na úkor lesného hospodárstva a poľnohospodárstva,“ uvádza sa v publikácii Poľovníctvo od autorov Alexandra Bakoša a Pavela Hella, ktorá je základným študijným materiálom na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre.

A to nehovoríme o náraste dopravných nehôd spôsobených stretom s divou zverou (ročne asi 10% z celkového počtu dopravných nehôd) a taktiež ohrozenia ľudí vo voľnej prírode, či dokonca v intraviláne obcí, ktoré pribúdajú. Dospeli sme až k tomu, že v obciach varujú obyvateľov, učia ich ako sa správať pri priamom strete so šelmou, alebo zakazujú deťom voľný pohyb v prírode. Nuž, áno, prírodu je treba chrániť, ale treba aj dodržiavať určitú rovnováhu. Inak je zle. Prečo? Lebo zasa raz platí – „na Slovensku JE TO TAK!“.

Je to tak, lebo uprednostňujeme súkromné záujmy pred verejnými. Pretože vlastníci poľovných revírov, ktorí od roku 2009 nenesú žiadnu zodpovednosť za škodu spôsobenú divou zverou, sú najmä významné politicky aktívne osoby, majetní a „nedotknuteľní“ – skrátka „VIP“. Pretože je dnes módnou zábavkou zastrieľať si a pochváliť sa trofejami. Bez ohľadu na to, kto zvieratá v skutočnosti kŕmi a tratí na tom (rozumej: poľnohospodár a lesník). Lebo poľovníctvo už dávno nie je o ochrane prírody a zveriny. A držiteľov poľovníckeho preukazu je u nás už pomaly toľko, čo zamestnancov v poľnohospodárstve. V ich záujme nie je zachovať stavy zvierat na udržateľnej úrovni, ani riešiť a plniť plány lovu. A je úplne jedno, že Ministerstvo pôdohospodárstva umožňuje loviť takmer po celý rok väčšinu premnožených druhov divých zvierat.

Situácia sa zhoršuje aj preto, že zákony o poľovníctve tvoria poľovníci. Pre poľovníkov. Bez ohľadu na výhrady a pripomienky poľnohospodárskych samosprávnych organizácií prijali aj ostatnú novelu zákona. Porušiac väčšinu zásad tvorby slovenskej legislatívy, ale aj etické princípy dialógu. Nie je pravdou, že tento zákon, ktorý prijala vláda Slovenskej republiky rešpektuje verejný záujem.

A tak sa stala aj z poľnohospodárov a vôbec všetkých užívateľov vinohradov, ovocných sadov a chatárskych záhrad štvaná zver, pretože sa na nich preniesla zodpovednosť za divú zver. Narušená rovnováha medzi zvieratami, ľuďmi a prírodou na Slovensku má a bude mať ďalekosiahle ekonomické a ekologické dopady pre celú krajinu, pokiaľ sa čím skôr zásadne nezmení právny stav. A pokým poľovníci nezmenia svoje správanie a neprevezmú zodpovednosť za svoju činnosť, tak ako je to slušnosťou a zvykom všade inde vo svete.

3.jún 2019

Téma dvojitej kvality potravín je nič iné, ako politický populizmus

Primárnym dôvodom témy dvojitej kvality potravín u nás je zakrytie neschopnosti Slovenskej vlády, ministerky Matečnej a SNS zastaviť úpadok slovenského agro-potravinárskeho priemyslu.

Prečo ?

Lebo všetci vedia, že príčinou našej katastrofálnej situácie je prevaha produkcie rastlinných priemyselných komodít nad produkciou potravín rastlinného a živočíšneho pôvodu. Pani ministerka Matečná svoje blízke vzťahy s agrobarónmi a Andrejom Babišom potvrdila za posledné týždne hneď 2x.
Prvýkrát tým, že presadila doplnenie Rady SPF o člena SPPK, pretože na čele našej Agrárnej komory sedí Babišov zamestnanec, čo mu otvára cestu na kontrolu Slovenského agrárneho priemyslu a druhýkrát, keď 15.4.2019 podpísala v Luxemburgu dohodu o zvýšení produkcie priemyselných plodín, hlavne repky a kukurice na produkcie biopalív.

A to všetko sa deje v období, keď najvýznamnejšie svetové inštitúciu po celom svete informujú o tom, že svet prichádza každú minútu o ornú pôdu v rozlohe 30 futbalových štadiónov. Pri súčasnej intenzívnej poľnohospodárskej výrobe si zničíme pôdny potenciál ornej pôdy do 60 rokov. Čiže v roku 2080 ľudstvo nebude mať praktický kde vyprodukovať potraviny. Pričom až 90% jedla sa produkuje na pôde.

 

A aká je hlavná príčina likvidácie ornej pôdy a svetovej potravinovej krízy ?

INTENZÍVNA PRODUKCIA BIOPALÍV, čo je nosný biznis našich agrobarónov a ich vzoru a idolu Andrej Babiša.

Ak po parlamentných voľbách 2020 bude hnutie SME RODINA mať možnosť ovplyvňovať a riadiť MPaRV SR, bude jedným z prvých opatrení zrušenie povinných prídavkov biopalív do PHM, regulácia maximálnej plochy na produkciu monokultúr a zmena dotačného systému na podporu potravín a surovín na produkciu potravín.

Urobíme maximum preto, aby sa obnovila produkčná schopnosť pôdy a podporili sa tie formy poľnohospodárskej produkcie, ktoré zabezpečia pre Slovensko potravinovú bezpečnosť a z repky a „bioplyniek“ sa určite nenajeme.

Žltá Slovensku nepristane

Opäť nám začína Slovensko žltnúť. Na poliach od juhu po sever krajiny postupne rozkvitá repka olejná. Kvalita pôdy klesá, rovnako ako stavy včiel a hmyzu, musíme používať viac chémie na ochranu aj hnojenie, ale akosi to nikomu neprekáža. Produkujeme plodiny pre priemysel, nie pre potraviny, či zvieratá. A ministerstvo to podporuje. Dokedy?

Z analýzy údajov Štatistického úradu SR sa pestovateľská plocha olejnín na Slovensku za ostatných 40 rokov zvýšila až o 1500% (slovom tisícpäťsto percent). Konkrétne zo 16 317 ha v roku 1975 na 244 324 ha v roku 2015. Z toho repku olejnú pestujú naši poľnohospodári na vyše 150 000 hektároch.

Táto komodita je veľmi dobre obchodovateľná a za dobré ceny. Ročne sa asi 70% domácej produkcie repkového semena zo Slovenska vyvezie, najmä do Nemecka a Rakúska. No aj na Slovensku sa väčšia časť spracuje na MERO (metylester repky olejnej), teda biopalivo, ktoré sa pridáva do bežného paliva s cieľom znížiť emisie skleníkových plynov. Len malá časť produkcie sa lisuje pre repkový olej na kuchynské použitie, resp. výlisky sa využívajú pre výrobu krmovín.

Cena za tonu repkového semena na voľnom trhu je asi 350 euro, čo pri priemernej úrode 3 tony z hektára (2018) predstavuje príjem vyše 1050 euro na jeden hektár. Ak k tomu prirátame aktuálnu úroveň jednotnej platby na plochu („SAPS“) 140,37 euro na hektár, potom v roku 2018 si pestovateľ repky mohol pripísať cca 1190,37 euro na hektár v príjmovej časti. Ako povedal jeden môj známy – „bol by hlúpy ten, čo by to nevyužil“. Je naozaj zvláštne, ak ani výrobu zeleniny, zemiakov, ovocia, či iných druhov plodín nepodporujeme viac. Nuž kto by sa trápil so špeciálnou rastlinnou výrobou, ovocnými stromami, alebo choval pár zvierat? Nie, chybu netreba hľadať v ľuďoch, ale v systéme. A ten je nastavený aktuálne práve tak, aby boli vo výhode pestovatelia ekonomických trhových plodín, pestovaných na veľkých plochách.

Samozrejme, pestovať repku olejnú nie je lacná záležitosť. Treba nakúpiť osivo, umelé hnojivá a ochranné prostriedky, treba mať patričnú poľnohospodársku mechanizáciu, ľudí… Lenže veľké monokultúrne bloky repky, či kukurice nielenže ohrozujú stavy včiel a iného hmyzu, ale zhoršujú aj kvalitu pôdy a čistotu aj hladinu spodných vôd. Aj preto, že každý sa snaží pestovať tieto plodiny dookola každý rok a často aj na tých istých výmerách. To si vyžaduje čoraz väčšie množstvo chemických prípravkov na boj so škodlivým hmyzom, chorobami, burinou, hubovitými ochoreniami. Na Slovensku prudko stúpa spotreba umelých hnojív a ročne sa ich spotrebuje asi 150 000 ton! Okrem toho aj pesticídy predstavujú ďalšiu hrozbu, nielen pre zdravie ľudí.


Graf: Vývoj spotreby pesticídov na Slovensku v rokoch 1993-2015. Zdroj: Slovenská agentúra životného prostredia.
Napriek všetkým týmto skutočnostiam, dňa 15.apríla 2019 v Luxemburgu podpísala ministerka pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, Gabriela Matečná, spoločnú deklaráciu s ministrami Českej republiky a Poľska o tom, že sú pripravení zavádzať vyšší podiel obnoviteľných zdrojov energií v doprave. Agrosektor by teda mal vyrábať ešte viac surovín pre biopalivá aj po roku 2020. Slovenské Združenie pre výrobu a využitie biopalív to víta a snaží sa presvedčiť ľudí o obojstrannej výhodnosti partnerstva spracovateľov s prvovýrobcami. Ale je to len jedna strana mince.
Druhou stranou tejto mince je skutočnosť, že už dnes nám v osevnom postupe chýbajú iné druhy poľnohospodárskych plodín, ako sú okopaniny, strukoviny, špeciálne a technické plodiny, zelenina, krmoviny a ďalšie, ktoré nielenže prispievajú k udržateľnej úrodnosti pôdy, ale tiež poskytujú potrebnú produkciu potravín. Špičkoví odborníci už dlho upozorňujú na rast rastlinolekárskeho rizika pri zastúpení repky a kapustovitých rastlín v osevnom postupe nad 10%. Nielenže sa zvyšuje spotreba ochranných chemických látok, ale škodcovia zároveň získavajú vyššiu odolnosť. Jednostranným odberom živín z pôdy, do ktorej sa nevracia organická hmota napr. v podobe maštaľného hnoja, sa pôda degraduje a stáva sa z nej len akási umelá masa, bez prirodzeného života. Rýchlejšie stráca vlhkosť a ľahšie podlieha veternej aj vodnej erózii. Jesenné prívaly dažďov už nie raz vyplavili obce pod svahmi, na ktorých bola čerstvo zasiata repka olejná.

Je zrejmé, že takéto závažné problémy je treba riešiť dlhodobými systémovými opatreniami a najmä úpravou podnikateľských a podporných podmienok v agropotravinárskom sektore na Slovensku. Podporovať treba produkciu potravín a takých plodín, ktoré zabezpečia pre našich obyvateľov potravinovú sebestačnosť a zdravú, živú pôdu a krajinu. Našej malej a diverzifikovanej krajine s množstvom prírodných špecifík a chránených oblastí nepristane byť žltou surovinovou základňou pre vyspelejšie ekonomiky, ktoré si svoju prírodu chránia. Pokračovanie takejto krátkozrakej politiky nám môže raz do žlta zafarbiť aj tváre a oči vyformovať do šikma z toho, ako sa budeme oboma rukami chytať za hlavu!

Lada Debnárová

Už dnes rozhodujeme o budúcnosti poľnohospodárstva

Sme na prahu nového programovacieho obdobia a už dnes sa rozhoduje o budúcnosti poľnohospodárstva aj na Slovensku! Už v júni 2018 predstavil Európsky Parlament a Rada návrhy základných nariadení, ktoré definujú 9 nových cieľov Spoločnej poľnohospodárskej politiky na obdobie rokov 2021-2027. Aj Slovensko si musí pripraviť „národný strategický plán“, ktorý udá podobu všetkým opatreniam a podporám v ďalších rokoch.

Spoločná poľnohospodárska politika Európskeho Spoločenstva (SPP) sa vyvíjala už od roku 1962 a jej trvalým cieľom je stabilná dostupnosť potravín, zachovanie životného štandardu farmárov a udržanie zamestnanosti a života vo vidieckych oblastiach. Prechádzala viacerými úpravami, podľa vývoja na trhu a najmä v súvislosti s potrebou podporiť, či utlmiť produkciu agrokomodít. V ostatných rokoch sa však stále viac zameriava aj na mimoprodukčné funkcie poľnohospodárstva, či rozvoj vidieka a výroba potravín sa stáva akousi samozrejmosťou.

Plánovanie SPP je spravidla na 7 rokov. V súčasnosti sa uplatňujú pravidlá pre programovacie obdobie 2014-2020. V júni 2018, po predchádzajúcom prieskume v spoločnosti, predstavili Európsky Parlament a Rada návrhy troch nariadení, ktoré menia nariadenia z roku 2013 a definujú základné ciele SPP od roku 2021. V rámci deviatich bodov ide predovšetkým o naplnenie potrieb spoločnosti, ktorá očakáva od poľnohospodárov nielen produkciu kvalitných a bezpečných potravín, ale tiež ochranu životného prostredia, vzácnych biotopov, biodiverzity v krajine a aktivity pre boj s klimatickými zmenami. No naďalej zostáva v centre záujmu aj férový príjem pre farmárov a posilnenie ich pozície v obchodnom reťazci. Výzvou pre udržanie osídlenia vidieckych oblastí je aj generačná výmena podporou mladých a začínajúcich farmárov.

Tieto ciele je vo všeobecnosti ťažké zmerať, a tak bude rozhodujúce ako ich zadefinujú členské krajiny po diskusiách, ktoré stále prebiehajú. Systém podpôr však už nebude orientovaný na splnenie určitých podmienok, ako doteraz, ale na dosahovanie stanovených cieľov. V tejto súvislosti sa hovorí o „skutočnom farmárovi“ ako jedinom oprávnenom na podpory. Podstatný bude tiež systém kontrol dodržiavania cieľov a sankcionovanie v prípade ich nenaplnenia, za ktoré je nateraz zodpovedný daný členský štát (a teda nie konečný prijímateľ pomoci). Diskutuje sa aj o limitoch pre prenos financií medzi I. a II. pilierom a naopak, či o povinných percentách podielu financií pre jednotlivé opatrenia, napr. na riadenie rizík, ekoschémy, investície, výskum apod. No najviac polemík vedú zástupcovia poľnohospodárov i vlád o „stropovaní“ (tzv. „capping“) a povinnej redistribúcii priamych platieb. Nateraz povinné stropovanie je v návrhu nariadenia nastavené ako maximálna podpora 100 000 euro na jeden podnik, čomu sa bránia predovšetkým tie členské krajiny EÚ, ktorých štruktúra poľnohospodárskych podnikov je historickým vývojom postavená na niekoľkostohektárových podnikoch. Medzi ne patrí aj Slovensko.

Mnohé návrhy smerujú k podpore mladých a začínajúcich farmárov, ekologických prístupov hospodárenia (o.i. napr. zníženie počtu chovaných zvierat pre nižšie emisie skleníkových plynov), či na racionálnu rotáciu plodín. Na dosiahnutie týchto cieľov je potrebné pripraviť účinné a merateľné opatrenia, ktoré má každý členský štát Európskej únie zhrnúť vo svojom národnom strategickom pláne a ten predložiť na schválenie Európskej Komisii do 31.12.2019. V ňom si má aj Slovensko stanoviť svoje ciele, podporné opatrenia pre priame platby aj rozvoj vidieka, intervenčné opatrenia pre organizáciu trhu a tiež kontrolné systémy, ktorými bude merať dosahovanie týchto cieľov. Pritom všetky musia smerovať k plneniu deviatich základných cieľov SPP. V súčasnosti však len málokto z poľnohospodárskej praxe tuší, v akej fáze rozpracovanosti je tento zásadný dokument na Ministerstve pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky.

Už dnes je však jasné, aj kvôli odchodu Veľkej Británie z ES, že rozpočet na SPP bude pre obdobie po roku 2020 pravdepodobne až o 12% nižší. Taktiež z pohľadu očakávaných volieb do Európskeho Parlamentu (V.2019) a Európskej Komisie (X.2019), možno predpokladať, že príprava na nové programovacie obdobie sa nestihne vykonať do 1.1.2021, ako sa pôvodne plánovalo. Pravdepodobnejší je scenár prechodného obdobia, možno až do roku 2023. O všetkom je ešte potrebné diskutovať a hľadať kompromisné riešenia, ktoré zohľadnia jedinečnosť a rozdielnosť jednotlivých členských krajín EÚ.

V každom prípade je potrebné venovať všetko úsilie príprave na túto novú podobu SPP a zapojiť do tvorby nášho národného strategického plánu zástupcov celej poľnohospodárskej obce na Slovensku – veľkých, stredných i menších, mladých i starších, mužov aj ženy!

A preto tejto oblasti venuje hnutie Sme rodina maximálnu pozornosť a zapája do diskusie všetkých poľnohospodárov, ktorí prejavia ochotu spolupracovať.