PRÍRODNÉ HUMÍNOVÉ KYSELINY – reálna alternatíva antibiotík a oxidu zinku v chovoch hospodárskych zvierat

Od 28.1.2022 sa začnú uplatňovať vo všetkých členských štátoch Európskeho spoločenstva NARIADENIA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY (EÚ) z 11.decembra 2019 a to :  

  • 2019/4 o výrobe, uvádzaní na trh a používaní medikovaných krmív
  • 2019/5 ktorým sa stanovujú postupy Spoločenstva pri povoľovaní liekov na humánne použitie a na veterinárne použitie
  • 2019/6 o veterinárnych liekoch

Táto prevratná legislatíva zakáže od roku 2022 preventívne a hromadné podávanie antibiotík pre všetky skupiny chovaných zvierat.

Chorým zvieratám sa antibiotiká naďalej podávať budú, avšak iba individuálne a pred ich aplikáciou bude musieť prebehnúť klinické vyšetrenie a bude sa musieť dodržiavať ochranná lehota, kým z nich vyrobené produkty sa budú môcť využiť pre ľudskú konzumáciu,“

 

Dôvody zákazu antibiotík a medikovaných kŕmnych zmesí vo výžive zvierat

Vyradenie profylaktickej a metafylaktickej aplikácie antibiotík a oxidu zinku z výživy hospodárskych zvierat je krok správnym smerom. Dopady neefektívneho používania antimikrobiálnych látok vedú k nebezpečnej forme mutácie mikroorganizmov a vzniku antimikrobiálnej rezistencie.  Výsledkom tejto rezistencie sú početné úmrtia ľudí, ktorých počet v roku 2018 iba v EÚ dosiahol 33 000. Ak nepristúpime k razantným opatreniam a nezabránime zneužívaniu liekov a rôznych antimikrobiálnych látok na potieranie chovateľských a výživových chýb vo výžive zvierat, tak v roku 2050 počet úmrtí vo svete na antibiotickú rezistenciu dosiahne niekoľko miliónov a bude vyšší ako je počet dnešných úmrtí spôsobených  rakovinou.

Čo je to antibiotická rezistencia

Antibiotická rezistencia je zníženie účinnosti, alebo úplná neúčinnosť antibiotík  voči baktériám.

2O. storočie sa označuje ako zlatý vek antibiotík.  Na jeho počiatku stál Alexander Fleming  a jeho objav penicilínu v roku 1928, ktorý sa považuje za jeden z najvýznamnejších objavov minulého storočia. No už sám Fleming v 1945 roku hovorí o vzniku možnej rezistencie na penicilín, čo sa aj v budúcnosti potvrdilo.

Ľudia si však neuvedomujú, že baktérie osídľujú našu zem takmer 4 miliardy rokov a majú schopnosť sa adaptovať na rôzne vonkajšie vplyvy, vrátane bakteriostatického resp. baktericídneho účinku antibiotík.

70 rokov po objavení penicilínu došlo k pomerne širokému nárastu bakteriálnej rezistencie na používané antibiotika. Dôležitosť a význam rezistencie sa umocňoval aj tým, že človek prestal používať antibiotiká iba na riešenie ochorení ľudí. Z farmácie sa stal postupne explozívne rastúci  biznis a aplikácia antibiotík sa postupne prenášala čoraz viac aj do živočíšnej výroby.

Ďalším problémom, ktorý čaká hlavne chovateľov ošípaných, je zákaz pridávania oxidu zinku do medikovaných kŕmnych zmesí, hlavne pri riešení poodstavových hnačiek u prasiat. Vzhľadom k negatívnym vplyvom ZnO, na pôdu, životné prostredie a bakteriálnu rezistenciu, bolo stanovené 5 ročné prechodné obdobie na ukončenie jeho používania v chove ošípaných, ktoré končí 26.6.2023.

Prírodné huminové kyseliny – schválená reálna alternatíva antimikrobiálnych látok a oxidu zinku

V roku 1999, EMEA (Európska Agentúra pre hodnotenie medicínskych produktov veterinárnej medicíny) vydala súhlas na perorálne podávanie huminových kyselín pre všetky potravinové zvieratá. Od tohto obdobia sa urobilo na celom svete obrovské množstvo testov. Výsledky testov, z ktorých veľká časť sa robila aj na území Slovenskej republiky oprávňujú k tvrdeniu, že prírodné huminové kyseliny, v prírodnej, teda v pôvodnej forme,  sú reálnou alternatívou k antibiotikám v chovoch zvierat. Od roku 2012 sú kŕmne suroviny na báze prírodných huminových kyselín zapísané aj v registri kŕmnych surovín v tzv. feedmaterialsregister.eu. Väčšina produktov na báze prírodných huminových kyselín je dokonca povolená aj v ekologických chovoch.

Aplikáciou  prípravkov na báze prírodných huminových kyselín do krmiva zvierat  podporujeme prirodzenú imunitu zvierat a schopnosť zvieraťa, vysporiadať sa s negatívnymi účinkami hlavne črevných patogénnych mikroorganizmov bez použitia antibiotík a oxidu zinku. Musíme si uvedomiť, že najväčším imunologickým orgánom zvieraťa je črevo.  Prírodné huminové kyseliny sú nerozpustné, majú chelátovú štruktúru, obsahujú takmer všetky makro a mikro elementy vo využiteľnej forme a môžu účinne podporovať rôzne fyziologické funkcie zvierat . Výsledkom je lepší produkčný a zdravotný stav zvierat, spokojný chovateľ a ekonomický prosperujúci podnik.

Čo sú prírodné huminové kyseliny a aký je ich význam v chovoch zvierat

Prírodné huminové kyseliny sú organické látky, voľne sa vyskytujúce v prírode v stojatých vodách, bahne, v pôde, v rašeline, v lignite a hnedom uhlí

Sú účinné v prevencii a liečbe tzv. multifaktorálnych chorôb, ako sú gastro-enteritídy, hnačky a metabolické poruchy,  hlavne u mladých zvierat. Sú najsilnejším prírodným detoxikantom pre ťažké kovy, bakteriálne a plesňové toxíny, PCB, dioxíny a ostatné toxické látky, ktoré sa krmivom dostávajú do organizmu zvierat. Vo výžive hospodárskych zvierat majú neoceniteľnú hodnotu, lebo sú stimulátorom imunity, zlepšujú produkčné a reprodukčné ukazovatele zvierat

 

Voľne žijúce zvieratá nemajú obmedzený prístup k huminovým kyselinám, pretože ako základná zložka pôdneho humusu, rašeliny, bahna a stojatých vôd, sú trvalou súčasťou takmer všetkých pôdnych a rastlinných systémov.

Dnešný vysoko produkčný hovädzí dobytok, ošípané ale aj hydina sú praktický celý život uzavreté v maštaliach a rôznych budovách, kde sú kŕmené priemyselne vyrábaným koncentrovaným krmivom. A pokiaľ si voľne žijúce zvieratá riešia väčšinu metabolických , ale aj iných zdravotných porúch požieraním pôdy, rašeliny, krmiva so zvyškami organickej zložky pôdy obsahujúcej huminové kyseliny, v uzavretých systémoch túto dôležitú prirodzenú funkciu huminových kyselín nahradzujú lieky a rôzne veterinárne prípravky.

Ako sa môžu dostať zvieratá z uzavretých systémov k huminovým kyselinám?  

Surovinou na výrobu prírodných huminových kyselín je Leonardit, z ktorého sa už dnes vyrábajú výrobky, ktoré pridávaním do krmiva vytvárajú v žalúdočno – črevnom trakte podmienky, aké majú sčasti aj voľne žijúce zvieratá. Efekt podávania sa prejaví pomerne rýchlo a zvieratá prijímajú tieto výrobky veľmi radi,  vďaka intuitívnemu chápaniu zmyslu prijímania huminových kyselín.

Sú aj iné ako prírodné huminové kyseliny ?

Na svete sú tisícky prípravkov na báze huminových kyselín, kde výrobcovia využívajú skutočnosť, že dnešná legislatíva zatiaľ nerozoznáva prírodné huminové kyseliny od chemicky spracovaných soli huminových kyselín. Kontrolu na overenie toho, či sa jedná o prírodný výrobok, alebo chemicky spracovanú sodnú, alebo draselnú soľ, si môže urobiť každý sám, pretože kým soli huminových kyselín sú rozpustne takmer okamžite v obyčajnej vode, prírodné huminové kyseliny sú v bežných podmienkach nerozpustné a rozpúšťajú sa iba pri pH 13-14. Aplikácia soli huminových kyselín je opodstatnená iba pri rastlinných hnojivách ale nie v živočíšnej výrobe.

Prírodné huminové kyseliny, ako trvalá súčasť výživy zvierat

Prírodné huminové kyseliny  sú termostabilné, preto je ich možné aplikovať nielen priamo do krmiva zvierat, ale aj ako zložku do granulovaných krmív.  Početné merania jednoznačne preukázali, že aktívne znižujú obsah emisných plynov a preto sú zaradené do zoznamu BAT výrobkov, na zníženie emisii v živočíšnej výrobe. V praxi to znamená, že pri podávaní huminových kyselín do krmiva zvierat, dochádza k efektívnemu využitiu jednotlivých zložiek z krmiva  a tie zložky, ktoré sa metabolický nespracujú, sa viažu na štruktúru huminovej kyseliny a odchádzajú výkalmi z organizmu . Výsledkom je podstatne zníženie smradu, ktoré je problémom hlavne u chovateľov ošípaných, ale aj nižší obsah amoniaku v maštaliach a kurníkoch, čím znižujeme zaťaž na dýchacie cesty nielen zvierat, ale aj u obslužného personálu.

Preventívna dávka prírodných huminových kyselín je na úrovni 5-7 kg na tonu krmiva.  V prípade hnačkových ochorení  sa dávka zvýši 2-3 x po dobu 5-7 dní.

Čo je ale veľmi dôležité. Na rozdiel od antibiotík, prírodné huminové kyseliny nemajú žiadnu ochrannú lehotu a tým chovateľ  aj počas ich aplikácie môže naďalej predávať svoje produkty bez obmedzenia, čím uňho nevznikajú žiadne finančné straty.

MVDr. Jaroslav Karahuta –konateľ spol. HUMACON s.r.o.

odborník na využívanie huminových  kyselín v chovoch hospodárskych zvierat.

Huminové kyseliny zväčšené 35 000 krát

 

Sme poľovnícky štát?

Ešte pred desiatimi rokmi bolo skôr vzácnosťou uvidieť aj na prechádzke lesom srnku, či líšku. Dnes sa nám stáda diviakov chodia kŕmiť pod okná sídlisk a na cyklotrase prírodou stretnete skôr medveďa ako turistu. Zdravá miera početnosti zvierat bola narušená. Prečo a ako sme dospeli až do takéhoto stavu? A čo s tým?

Slovensko sa mení z agrárneho na poľovnícky štát. Nie je to tak dávno, čo dominovali našej krásnej krajine hlboké lesy a obrobené polia. Dnes? Verejnosť a ochranári bijú na poplach kvôli odlesňovaniu a masívnej zástavbe horských oblastí budovami a cestami, ktorému prisudzujú vinu za to, že zvieratá strácajú svoje prirodzené životné prostredie a sťahujú sa za potravou bližšie k ľudským obydliam. Aj poľnohospodári volajú po akcii, pretože diviaky a raticová zver ich pripravujú o úrodu a spôsobujú ročne škody v miliónoch eur. Niektorí už aj strácajú chuť hospodáriť, lebo nech robia, čo robia, nakoniec vždy škodujú. Udupané polia kukurice, obilnín, vyžraté zemiačnisko, vyryté kríky viniča, ohryzené stromčeky riešia takmer denne a nepomáhajú ani preventívne opatrenia. Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora vyčíslila škody spôsobené divou zverou poľnohospodárom v roku 2015 na 12,2 mil. euro, v roku 2017 už na 15,5 mil. euro a za ostatný rok takmer 20 mil. euro. Chceme u nás živiť ľudí, alebo divé zvieratá?

Pritom paradoxne pôsobí aj fakt, že premnožená raticová, no najmä diviačia zver, spôsobuje tiež pokles stavu drobnej divej zveri, ktorá žije na poliach, či v lese – ako sú prepelice, bažanty a tiež – hlucháne. „Taký diviak je agresívny všežravec. Ide po poli ako buldozér – zožerie všetko, čo mu príde do cesty. Vieme, že Tetrov hlucháň nie je príliš zdatný letec, a tak často aj on padne za obeť tomuto predátorovi,“ hovorí skúsený poľnohospodár zo stredného Slovenska. „Ak chceme vyriešiť problém klesajúceho stavu tohto ohrozeného druhu, ale aj  ohrozenia lesov ako takých, na čo nás upozorňuje aj Európska Komisia, musíme súrne vyriešiť aj stav premnoženej divej zveri,“ dodáva.

O akom premnožení divej zveri teda hovoríme? Nie, naozaj už nejde o sto, či tisíc kusov, ale o desiatky tisíc! Za ostatných 50 rokov (najmä však od roku 2009) stúpol stav raticovej zveri (t.j. jelenej, srnčej, danielej a muflónej) 5 až 25-násobne. Diviačej zveri dokonca 30-násobne! Pre lepšiu predstavu – kým v roku 1966 sa na Slovensku ulovilo 2 321 kusov, v roku 2010 to bolo už takmer 40 000 a v sezóne 2017/18 to bolo už 70 000 kusov diviakov! Ide o exponenciálny nárast, pričom nehovoríme o počte populácie, ale len ulovených zvierat. Celá populácia má rádovo vyšší stav. Žiadne obavy o vyhubení diviakov… A za všetko hovorí aj fakt, že v uvedenom roku 1966 boli stavy tetrova natoľko stabilné, že ho bolo možné aj loviť.

Samotní odborníci z Národného lesníckeho centra vo Zvolene pritom označujú tento stav za neúnosný a odporúčajú udržiavať početnosť zveri v takej výške, aby bolo možné zaručiť úspešný rozvoj a obnovu lesa. Následky poškodenia zverou sa síce v poľnohospodárstve dajú obnoviť v priebehu jedného roka (ak má poľnohospodár dostatok prostriedkov a silné nervy), ale v lesnom hospodárstve to môže trvať aj desaťročia. „Je absolútne neprípustné chovať v revíri neúnosne vysoké stavy zveri na úkor lesného hospodárstva a poľnohospodárstva,“ uvádza sa v publikácii Poľovníctvo od autorov Alexandra Bakoša a Pavela Hella, ktorá je základným študijným materiálom na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre.

A to nehovoríme o náraste dopravných nehôd spôsobených stretom s divou zverou (ročne asi 10% z celkového počtu dopravných nehôd) a taktiež ohrozenia ľudí vo voľnej prírode, či dokonca v intraviláne obcí, ktoré pribúdajú. Dospeli sme až k tomu, že v obciach varujú obyvateľov, učia ich ako sa správať pri priamom strete so šelmou, alebo zakazujú deťom voľný pohyb v prírode. Nuž, áno, prírodu je treba chrániť, ale treba aj dodržiavať určitú rovnováhu. Inak je zle. Prečo? Lebo zasa raz platí – „na Slovensku JE TO TAK!“.

Je to tak, lebo uprednostňujeme súkromné záujmy pred verejnými. Pretože vlastníci poľovných revírov, ktorí od roku 2009 nenesú žiadnu zodpovednosť za škodu spôsobenú divou zverou, sú najmä významné politicky aktívne osoby, majetní a „nedotknuteľní“ – skrátka „VIP“. Pretože je dnes módnou zábavkou zastrieľať si a pochváliť sa trofejami. Bez ohľadu na to, kto zvieratá v skutočnosti kŕmi a tratí na tom (rozumej: poľnohospodár a lesník). Lebo poľovníctvo už dávno nie je o ochrane prírody a zveriny. A držiteľov poľovníckeho preukazu je u nás už pomaly toľko, čo zamestnancov v poľnohospodárstve. V ich záujme nie je zachovať stavy zvierat na udržateľnej úrovni, ani riešiť a plniť plány lovu. A je úplne jedno, že Ministerstvo pôdohospodárstva umožňuje loviť takmer po celý rok väčšinu premnožených druhov divých zvierat.

Situácia sa zhoršuje aj preto, že zákony o poľovníctve tvoria poľovníci. Pre poľovníkov. Bez ohľadu na výhrady a pripomienky poľnohospodárskych samosprávnych organizácií prijali aj ostatnú novelu zákona. Porušiac väčšinu zásad tvorby slovenskej legislatívy, ale aj etické princípy dialógu. Nie je pravdou, že tento zákon, ktorý prijala vláda Slovenskej republiky rešpektuje verejný záujem.

A tak sa stala aj z poľnohospodárov a vôbec všetkých užívateľov vinohradov, ovocných sadov a chatárskych záhrad štvaná zver, pretože sa na nich preniesla zodpovednosť za divú zver. Narušená rovnováha medzi zvieratami, ľuďmi a prírodou na Slovensku má a bude mať ďalekosiahle ekonomické a ekologické dopady pre celú krajinu, pokiaľ sa čím skôr zásadne nezmení právny stav. A pokým poľovníci nezmenia svoje správanie a neprevezmú zodpovednosť za svoju činnosť, tak ako je to slušnosťou a zvykom všade inde vo svete.

3.jún 2019

O dvojitej kvalite… občanov

Teda nie potravín. Chcem písať o čomsi inom, čo ale možno nepriamo súvisí aj s dnes tak často spomínanou „dvojitou kvalitou potravín“.

Dnes často počúvame o tom, že aj my na Slovensku, v Čechách, či všeobecne v krajinách bývalého socialistického bloku, si zaslúžime prinajmenšom rovnako kvalitné potraviny, ako trebárs Nemci, Francúzi, či Taliani. Mnohí naši politici sa spoliehajú na efekt „prvého plánu“ – skrátka, že človek si hneď na znak súhlasu udrie päsťou do stola a zanadáva – „áno, a prečo by nie?! Veď aj ja makám, aj ja chcem žiť zdravo a jesť chutné a kvalitné jedlo!“ Lenže…

Lenže ono to nie je spôsobené tým, že by náš národ chcel niekto cielene otráviť, alebo klamať na kvalite. Na otvorenom trhu dopyt riadi ponuku. Ak je na našom maličkom slovenskom trhu dopyt po lacných párkoch, tak nám také párky vyrobia. Musia vyzerať ako párky, voňať ako párky, chutiť by mali ako párky a cena by mala vyhovovať zákazníkovi. Nuž také vyrobia, čo na tom, že je v nich viac koží, zobákov, rohoviny, masti a vody, ako mäsa? Ak chce zákazník lacný chlieb, nuž mu ho upečú zo zmesí, ktoré pekne nakysnú do tvaru chleba, bude voňať ako chleba a možno aj chutiť ako chleba, no do dvoch dní je z neho kus sypkej, tvrdej hmoty, ktorú odmietne žrať aj pes.

Balans medzi cenou a kvalitou je teda zrejmý. Za málo peňazí sa veľa muziky robiť skrátka nedá. Spomínam si, keď som svojho času (pred rokom 2004) diskutovala so zástupcom Európskej Komisie, položila som mu otázku, ako dokážu byť slovenskí poľnohospodári konkurencieschopní na spoločnom európskom trhu, keď budú v prvých rokoch po vstupe do únie dostávať sotva štvrtinu oprávnených podpôr. Pán sa zamyslel a po chvíli mi odpovedal: „musíte vyniknúť kvalitou.“

Jasné, veď na obrovskom európskom trhu s potravinami, kde nakupuje vyše 600 miliónov spotrebiteľov, je konkurencia obrovská, ponuka široká a ťažko sa v nej presadiť len tak. Svoje miesto na slnku si treba zaslúžiť. Treba veľa špekulovať, objaviť jedinečnosť, inovovať, zlepšovať pridanú hodnotu výrobku. Pritom nezabúdať na marketing, aj dobrý obal, ktorý zaujme. Treťou podstatnou zložkou je distribúcia a predajné kanály, pričom netreba zabúdať ani na internetový priestor. Skrátka, vyniknúť v rámci Európskej únie, či dokonca sveta, dokážu len niektorí.

Samozrejme, proces, ktorý tu popisujem si vyžaduje veľa energie, dobrých myšlienok, skúseností a aj pokusov a omylov. Čiže nie je lacný. Otázka ceny je často rozhodujúca. Ponúknuť takúto kvalitnú potravinu na náš slovenský trh je veľmi riskantné – zákazníkov, ktorí si ho budú môcť dovoliť je totiž veľmi obmedzený počet. Ak ho navyše nevyrábame vo veľkom, nemáme šancu dostať sa do väčších a nadnárodných distribučných sietí. Toto riziko si preto len málokto vezme na seba.

Skúsme to z druhej strany. Čo by musel urobiť Slovák, aby si mohol dopriať kvalitnejšie, a teda aj drahšie potraviny? V prvom rade by mal mať vyšší príjem. Kedy bude mať vyšší príjem? Keď bude mať v hlave, alebo rukách špecifické znalosti a skúsenosti – či už je to remeselník, alebo inžinier. A keď budú na Slovensku zamestnávatelia, ktorí to dokážu oceniť a adekvátne zaplatiť. Tým nechcem povedať, že tu takí nie sú. Ale akosi mi na Slovensku stále chýba tá väzba medzi hodnotou ľudskej práce a odmenou za ňu. Nie som žiadny makroekonóm, no ak ma niekto presviedča o tom, ako sa hospodárstvu našej krajiny darí a na druhej strane vidím, ako z tejto „úspešnej“ krajiny utekajú šikovní a múdri ľudia, niečo mi na tom nesedí.

A teda sa oblúkom vraciam k titulku svojej úvahy. Možno by sme sa mali tu na Slovensku najskôr zamyslieť, ako nebyť euroobčanmi druhej kvality (sme totiž aj občanmi Európskej únie). Mali by sme rozmýšľať nad tým, ako vyniknúť na tom spoločnom európskom priestore? A možno by najskôr stačilo len sa dostať na úroveň „Západu“, najmä čo sa týka sebaúcty, sebavedomia,

demokratického myslenia, tolerancie, rozhľadenosti, rešpektu, otvorenosti, ochoty pomôcť a hľadať to spoločné, čo nás spája, namiesto toho, čo nás odlišuje.

Dvojitá kvalita tu totiž zostane dovtedy, pokým tu budú tí, ktorí o ňu stoja.

Hnutie SME RODINA pomáhala gazdom na východe Slovenska

V sobotu 4.5.2019 sa v priestoroch obecného úradu Lackovce neďaleko Humenného zišli na pracovnom workshope zástupcovia politického hnutia SME RODINA s občanmi nielen hostiteľskej obce, ale oj širšieho okolia Humenného. Témou bola súčasná situácia v rezorte pôdohospodárstva, vízia a stratégia hnutia SME RODINA v rozvoji vidieka na najbližšie roky.

Viac ako 3-hodinová diskusia jednoznačne potvrdila záujem vidieckeho obyvateľstva o správu veci verejných. Zástupcovia pracovnej skupiny pre poľnohospodárstvo, potravinárstvo a rozvoj vidieka diskutovali s občanmi horného Zemplína na témy :

– Starostlivosť o kvalitu pôdy, trvalá udržateľnosť hospodárenia na pôde

– Ciele novej spoločnej poľnohospodárskej politiky v Európe

– Podpora agropotravinárskeho rezortu a predaja potravín

– Prepojenia poľnohospodárstva a cestovného ruchu v kontexte vidieckeho turizmu

Na stretnutí najviac rezonovali otázky týkajúce sa usporiadania vlastníckych vzťahov k poľnohospodárskej pôde, riešenie užívateľských práv urbariátov, možnosti pestovania, chovu a predaja poľnohospodárskej produkcie a hlavne legislatívna stratégia hnutia SME RODINA po parlamentných voľbách , ktoré sa budú konať v roku 2020.

Ing. Steindl zodpovedal mnohé dotazy na oblasť pozemkov a vlastníctva

Oblasť Zemplína je špecifická v tom, že je to jeden z exponovaných regiónov, kde sa naplno prejavila sila, štátom podporovaných korupčných štruktúr a je preto dôležité, aby práve v týchto regiónoch sme urobili maximum, aby sme navrátili dôveru ľudí v štát.

A práve takýmto formátom vecnej diskusie bez mikrofónov, svetiel, ale hlavne osobným kontaktom zástupcov parlamentnej strany s bežnými občanmi chceme ubezpečiť ľudí, že politika sa dá robiť aj odborne, slušne a hlavne bez korupcie a krytia podivnými finančnými skupinami.