O dvojitej kvalite… občanov

Teda nie potravín. Chcem písať o čomsi inom, čo ale možno nepriamo súvisí aj s dnes tak často spomínanou „dvojitou kvalitou potravín“.

Dnes často počúvame o tom, že aj my na Slovensku, v Čechách, či všeobecne v krajinách bývalého socialistického bloku, si zaslúžime prinajmenšom rovnako kvalitné potraviny, ako trebárs Nemci, Francúzi, či Taliani. Mnohí naši politici sa spoliehajú na efekt „prvého plánu“ – skrátka, že človek si hneď na znak súhlasu udrie päsťou do stola a zanadáva – „áno, a prečo by nie?! Veď aj ja makám, aj ja chcem žiť zdravo a jesť chutné a kvalitné jedlo!“ Lenže…

Lenže ono to nie je spôsobené tým, že by náš národ chcel niekto cielene otráviť, alebo klamať na kvalite. Na otvorenom trhu dopyt riadi ponuku. Ak je na našom maličkom slovenskom trhu dopyt po lacných párkoch, tak nám také párky vyrobia. Musia vyzerať ako párky, voňať ako párky, chutiť by mali ako párky a cena by mala vyhovovať zákazníkovi. Nuž také vyrobia, čo na tom, že je v nich viac koží, zobákov, rohoviny, masti a vody, ako mäsa? Ak chce zákazník lacný chlieb, nuž mu ho upečú zo zmesí, ktoré pekne nakysnú do tvaru chleba, bude voňať ako chleba a možno aj chutiť ako chleba, no do dvoch dní je z neho kus sypkej, tvrdej hmoty, ktorú odmietne žrať aj pes.

Balans medzi cenou a kvalitou je teda zrejmý. Za málo peňazí sa veľa muziky robiť skrátka nedá. Spomínam si, keď som svojho času (pred rokom 2004) diskutovala so zástupcom Európskej Komisie, položila som mu otázku, ako dokážu byť slovenskí poľnohospodári konkurencieschopní na spoločnom európskom trhu, keď budú v prvých rokoch po vstupe do únie dostávať sotva štvrtinu oprávnených podpôr. Pán sa zamyslel a po chvíli mi odpovedal: „musíte vyniknúť kvalitou.“

Jasné, veď na obrovskom európskom trhu s potravinami, kde nakupuje vyše 600 miliónov spotrebiteľov, je konkurencia obrovská, ponuka široká a ťažko sa v nej presadiť len tak. Svoje miesto na slnku si treba zaslúžiť. Treba veľa špekulovať, objaviť jedinečnosť, inovovať, zlepšovať pridanú hodnotu výrobku. Pritom nezabúdať na marketing, aj dobrý obal, ktorý zaujme. Treťou podstatnou zložkou je distribúcia a predajné kanály, pričom netreba zabúdať ani na internetový priestor. Skrátka, vyniknúť v rámci Európskej únie, či dokonca sveta, dokážu len niektorí.

Samozrejme, proces, ktorý tu popisujem si vyžaduje veľa energie, dobrých myšlienok, skúseností a aj pokusov a omylov. Čiže nie je lacný. Otázka ceny je často rozhodujúca. Ponúknuť takúto kvalitnú potravinu na náš slovenský trh je veľmi riskantné – zákazníkov, ktorí si ho budú môcť dovoliť je totiž veľmi obmedzený počet. Ak ho navyše nevyrábame vo veľkom, nemáme šancu dostať sa do väčších a nadnárodných distribučných sietí. Toto riziko si preto len málokto vezme na seba.

Skúsme to z druhej strany. Čo by musel urobiť Slovák, aby si mohol dopriať kvalitnejšie, a teda aj drahšie potraviny? V prvom rade by mal mať vyšší príjem. Kedy bude mať vyšší príjem? Keď bude mať v hlave, alebo rukách špecifické znalosti a skúsenosti – či už je to remeselník, alebo inžinier. A keď budú na Slovensku zamestnávatelia, ktorí to dokážu oceniť a adekvátne zaplatiť. Tým nechcem povedať, že tu takí nie sú. Ale akosi mi na Slovensku stále chýba tá väzba medzi hodnotou ľudskej práce a odmenou za ňu. Nie som žiadny makroekonóm, no ak ma niekto presviedča o tom, ako sa hospodárstvu našej krajiny darí a na druhej strane vidím, ako z tejto „úspešnej“ krajiny utekajú šikovní a múdri ľudia, niečo mi na tom nesedí.

A teda sa oblúkom vraciam k titulku svojej úvahy. Možno by sme sa mali tu na Slovensku najskôr zamyslieť, ako nebyť euroobčanmi druhej kvality (sme totiž aj občanmi Európskej únie). Mali by sme rozmýšľať nad tým, ako vyniknúť na tom spoločnom európskom priestore? A možno by najskôr stačilo len sa dostať na úroveň „Západu“, najmä čo sa týka sebaúcty, sebavedomia,

demokratického myslenia, tolerancie, rozhľadenosti, rešpektu, otvorenosti, ochoty pomôcť a hľadať to spoločné, čo nás spája, namiesto toho, čo nás odlišuje.

Dvojitá kvalita tu totiž zostane dovtedy, pokým tu budú tí, ktorí o ňu stoja.

Hnutie SME RODINA pomáhala gazdom na východe Slovenska

V sobotu 4.5.2019 sa v priestoroch obecného úradu Lackovce neďaleko Humenného zišli na pracovnom workshope zástupcovia politického hnutia SME RODINA s občanmi nielen hostiteľskej obce, ale oj širšieho okolia Humenného. Témou bola súčasná situácia v rezorte pôdohospodárstva, vízia a stratégia hnutia SME RODINA v rozvoji vidieka na najbližšie roky.

Viac ako 3-hodinová diskusia jednoznačne potvrdila záujem vidieckeho obyvateľstva o správu veci verejných. Zástupcovia pracovnej skupiny pre poľnohospodárstvo, potravinárstvo a rozvoj vidieka diskutovali s občanmi horného Zemplína na témy :

– Starostlivosť o kvalitu pôdy, trvalá udržateľnosť hospodárenia na pôde

– Ciele novej spoločnej poľnohospodárskej politiky v Európe

– Podpora agropotravinárskeho rezortu a predaja potravín

– Prepojenia poľnohospodárstva a cestovného ruchu v kontexte vidieckeho turizmu

Na stretnutí najviac rezonovali otázky týkajúce sa usporiadania vlastníckych vzťahov k poľnohospodárskej pôde, riešenie užívateľských práv urbariátov, možnosti pestovania, chovu a predaja poľnohospodárskej produkcie a hlavne legislatívna stratégia hnutia SME RODINA po parlamentných voľbách , ktoré sa budú konať v roku 2020.

Ing. Steindl zodpovedal mnohé dotazy na oblasť pozemkov a vlastníctva

Oblasť Zemplína je špecifická v tom, že je to jeden z exponovaných regiónov, kde sa naplno prejavila sila, štátom podporovaných korupčných štruktúr a je preto dôležité, aby práve v týchto regiónoch sme urobili maximum, aby sme navrátili dôveru ľudí v štát.

A práve takýmto formátom vecnej diskusie bez mikrofónov, svetiel, ale hlavne osobným kontaktom zástupcov parlamentnej strany s bežnými občanmi chceme ubezpečiť ľudí, že politika sa dá robiť aj odborne, slušne a hlavne bez korupcie a krytia podivnými finančnými skupinami.

Téma dvojitej kvality potravín je nič iné, ako politický populizmus

Primárnym dôvodom témy dvojitej kvality potravín u nás je zakrytie neschopnosti Slovenskej vlády, ministerky Matečnej a SNS zastaviť úpadok slovenského agro-potravinárskeho priemyslu.

Prečo ?

Lebo všetci vedia, že príčinou našej katastrofálnej situácie je prevaha produkcie rastlinných priemyselných komodít nad produkciou potravín rastlinného a živočíšneho pôvodu. Pani ministerka Matečná svoje blízke vzťahy s agrobarónmi a Andrejom Babišom potvrdila za posledné týždne hneď 2x.
Prvýkrát tým, že presadila doplnenie Rady SPF o člena SPPK, pretože na čele našej Agrárnej komory sedí Babišov zamestnanec, čo mu otvára cestu na kontrolu Slovenského agrárneho priemyslu a druhýkrát, keď 15.4.2019 podpísala v Luxemburgu dohodu o zvýšení produkcie priemyselných plodín, hlavne repky a kukurice na produkcie biopalív.

A to všetko sa deje v období, keď najvýznamnejšie svetové inštitúciu po celom svete informujú o tom, že svet prichádza každú minútu o ornú pôdu v rozlohe 30 futbalových štadiónov. Pri súčasnej intenzívnej poľnohospodárskej výrobe si zničíme pôdny potenciál ornej pôdy do 60 rokov. Čiže v roku 2080 ľudstvo nebude mať praktický kde vyprodukovať potraviny. Pričom až 90% jedla sa produkuje na pôde.

 

A aká je hlavná príčina likvidácie ornej pôdy a svetovej potravinovej krízy ?

INTENZÍVNA PRODUKCIA BIOPALÍV, čo je nosný biznis našich agrobarónov a ich vzoru a idolu Andrej Babiša.

Ak po parlamentných voľbách 2020 bude hnutie SME RODINA mať možnosť ovplyvňovať a riadiť MPaRV SR, bude jedným z prvých opatrení zrušenie povinných prídavkov biopalív do PHM, regulácia maximálnej plochy na produkciu monokultúr a zmena dotačného systému na podporu potravín a surovín na produkciu potravín.

Urobíme maximum preto, aby sa obnovila produkčná schopnosť pôdy a podporili sa tie formy poľnohospodárskej produkcie, ktoré zabezpečia pre Slovensko potravinovú bezpečnosť a z repky a „bioplyniek“ sa určite nenajeme.

Žltá Slovensku nepristane

Opäť nám začína Slovensko žltnúť. Na poliach od juhu po sever krajiny postupne rozkvitá repka olejná. Kvalita pôdy klesá, rovnako ako stavy včiel a hmyzu, musíme používať viac chémie na ochranu aj hnojenie, ale akosi to nikomu neprekáža. Produkujeme plodiny pre priemysel, nie pre potraviny, či zvieratá. A ministerstvo to podporuje. Dokedy?

Z analýzy údajov Štatistického úradu SR sa pestovateľská plocha olejnín na Slovensku za ostatných 40 rokov zvýšila až o 1500% (slovom tisícpäťsto percent). Konkrétne zo 16 317 ha v roku 1975 na 244 324 ha v roku 2015. Z toho repku olejnú pestujú naši poľnohospodári na vyše 150 000 hektároch.

Táto komodita je veľmi dobre obchodovateľná a za dobré ceny. Ročne sa asi 70% domácej produkcie repkového semena zo Slovenska vyvezie, najmä do Nemecka a Rakúska. No aj na Slovensku sa väčšia časť spracuje na MERO (metylester repky olejnej), teda biopalivo, ktoré sa pridáva do bežného paliva s cieľom znížiť emisie skleníkových plynov. Len malá časť produkcie sa lisuje pre repkový olej na kuchynské použitie, resp. výlisky sa využívajú pre výrobu krmovín.

Cena za tonu repkového semena na voľnom trhu je asi 350 euro, čo pri priemernej úrode 3 tony z hektára (2018) predstavuje príjem vyše 1050 euro na jeden hektár. Ak k tomu prirátame aktuálnu úroveň jednotnej platby na plochu („SAPS“) 140,37 euro na hektár, potom v roku 2018 si pestovateľ repky mohol pripísať cca 1190,37 euro na hektár v príjmovej časti. Ako povedal jeden môj známy – „bol by hlúpy ten, čo by to nevyužil“. Je naozaj zvláštne, ak ani výrobu zeleniny, zemiakov, ovocia, či iných druhov plodín nepodporujeme viac. Nuž kto by sa trápil so špeciálnou rastlinnou výrobou, ovocnými stromami, alebo choval pár zvierat? Nie, chybu netreba hľadať v ľuďoch, ale v systéme. A ten je nastavený aktuálne práve tak, aby boli vo výhode pestovatelia ekonomických trhových plodín, pestovaných na veľkých plochách.

Samozrejme, pestovať repku olejnú nie je lacná záležitosť. Treba nakúpiť osivo, umelé hnojivá a ochranné prostriedky, treba mať patričnú poľnohospodársku mechanizáciu, ľudí… Lenže veľké monokultúrne bloky repky, či kukurice nielenže ohrozujú stavy včiel a iného hmyzu, ale zhoršujú aj kvalitu pôdy a čistotu aj hladinu spodných vôd. Aj preto, že každý sa snaží pestovať tieto plodiny dookola každý rok a často aj na tých istých výmerách. To si vyžaduje čoraz väčšie množstvo chemických prípravkov na boj so škodlivým hmyzom, chorobami, burinou, hubovitými ochoreniami. Na Slovensku prudko stúpa spotreba umelých hnojív a ročne sa ich spotrebuje asi 150 000 ton! Okrem toho aj pesticídy predstavujú ďalšiu hrozbu, nielen pre zdravie ľudí.


Graf: Vývoj spotreby pesticídov na Slovensku v rokoch 1993-2015. Zdroj: Slovenská agentúra životného prostredia.
Napriek všetkým týmto skutočnostiam, dňa 15.apríla 2019 v Luxemburgu podpísala ministerka pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, Gabriela Matečná, spoločnú deklaráciu s ministrami Českej republiky a Poľska o tom, že sú pripravení zavádzať vyšší podiel obnoviteľných zdrojov energií v doprave. Agrosektor by teda mal vyrábať ešte viac surovín pre biopalivá aj po roku 2020. Slovenské Združenie pre výrobu a využitie biopalív to víta a snaží sa presvedčiť ľudí o obojstrannej výhodnosti partnerstva spracovateľov s prvovýrobcami. Ale je to len jedna strana mince.
Druhou stranou tejto mince je skutočnosť, že už dnes nám v osevnom postupe chýbajú iné druhy poľnohospodárskych plodín, ako sú okopaniny, strukoviny, špeciálne a technické plodiny, zelenina, krmoviny a ďalšie, ktoré nielenže prispievajú k udržateľnej úrodnosti pôdy, ale tiež poskytujú potrebnú produkciu potravín. Špičkoví odborníci už dlho upozorňujú na rast rastlinolekárskeho rizika pri zastúpení repky a kapustovitých rastlín v osevnom postupe nad 10%. Nielenže sa zvyšuje spotreba ochranných chemických látok, ale škodcovia zároveň získavajú vyššiu odolnosť. Jednostranným odberom živín z pôdy, do ktorej sa nevracia organická hmota napr. v podobe maštaľného hnoja, sa pôda degraduje a stáva sa z nej len akási umelá masa, bez prirodzeného života. Rýchlejšie stráca vlhkosť a ľahšie podlieha veternej aj vodnej erózii. Jesenné prívaly dažďov už nie raz vyplavili obce pod svahmi, na ktorých bola čerstvo zasiata repka olejná.

Je zrejmé, že takéto závažné problémy je treba riešiť dlhodobými systémovými opatreniami a najmä úpravou podnikateľských a podporných podmienok v agropotravinárskom sektore na Slovensku. Podporovať treba produkciu potravín a takých plodín, ktoré zabezpečia pre našich obyvateľov potravinovú sebestačnosť a zdravú, živú pôdu a krajinu. Našej malej a diverzifikovanej krajine s množstvom prírodných špecifík a chránených oblastí nepristane byť žltou surovinovou základňou pre vyspelejšie ekonomiky, ktoré si svoju prírodu chránia. Pokračovanie takejto krátkozrakej politiky nám môže raz do žlta zafarbiť aj tváre a oči vyformovať do šikma z toho, ako sa budeme oboma rukami chytať za hlavu!

Lada Debnárová

SME RODINA a česká ODS sa zhodli v zásadných otázkach poľnospodárstva a rozvoja vidieka

V Pražských Letňanoch sa 9.4.2014 uskutočnilo jednanie zástupcov hnutia SME RODINA a českej ODS týkajúce sa zásadných otázok pripravovaného strategického plánu pre prijatie Spoločnej poľnohospodárskej politiky pre roky 2021-2027.

Za hnutie SME RODINA rokoval vedúci pracovnej skupiny pre poľnohospodárstvo Jaroslav Karahuta a za českú parlamentnú ODS poslankyňa parlamentu ČR a podpredsedkyňa poľnohospodárskeho výboru Veronika Vrecionová.

poslankyňa parlamentu ČR a podpredsedkyňa poľnohospodárskeho výboru Veronika Vrecionová

Obidve strany našli praktickú zhodu vo všetkých zásadných otázkach a za prioritné pre budúce 7 ročné obdobie považujú rozvoj vidieka, diverzifikáciu a udržateľnosť poľnohospodárskej výroby, s priaznivým dopadom na kvality a štruktúry pôdy a zdržiavanie vody v náväznosti na prebiehajúce klimatické zmeny a nedostatok zrážok.

V ekonomických otázkach je pre obidve strany nevyhnutné stropovanie priamych platieb, redistribučná platba a zníženie byrokracie, aby sa o dotačné a podporné prostriedky mohli uchádzať aj malí a strední poľnohospodári. Podpora rozvoja vidieka si nevyhnutne vyžaduje zníženie maximálnej výšky poskytnutých podpôr na jeden projekt. Je potrebné vyhlasovať viac menších výziev, aby sa projektovými podporami nepomáhalo iba veľkým firmám a družstvám, ale aj malým a stredným podnikateľom, ktorí majú najvýraznejší vplyv na krajinotvorbu a rozvoj vidieka.

Jaroslav Karahuta, vedúci pracovnej skupiny pre poľnohospodárstvo

Zásadnou otázkou ostáva definícia aktívneho (skutočného) poľnohospodára, ktorý bude mať nárok na podporu z priamych platieb. Slovenská aj Česká republika sa borí s dopadmi kolektivizácie z 50 – 60 rokov minulého storočia, kde u oboch štátov prevláda hlavne rastlinná veľkovýroba a skutočnosť, že väčšinu priamych platieb poberá úzka skupina veľkopodnikateľov, ktorí sa minimálnou mierou podieľajú na spracovaní a finalizácii svojej produkcie a negatívne vplývajú na udržateľnosť rozvoja vidieka a kvalitu pôdy. Z tohto pohľadu sa v otázkach prijímania podpôr javí ako nevyhnutné, aby podpory neboli prideľované na poľnohospodárky podnik, ale na konečného užívateľa výhod.

Ďalším krokom v pokračujúcej spolupráci oboch politických zoskupení bude stretnutie kandidátov na Euro poslancov s politickým programom presadzujúci záujmy poľnohospodárov a rozvoja vidieka.

A práve títo budúci euro poslanci v prípade zvolenia do Euro parlamentu budú vytvárať legislatívne zázemie na presadzovanie záujmov slovenského a českého vidieka nielen pri prijímaní definitívnej podoby SPP pre roky 2021-2027, ale aj pri prijímaní ďalšej legislatívy, ktorou sa bude riadiť poľnohospodárstvo EÚ na najbližšie roky.