Sme poľovnícky štát?

Ešte pred desiatimi rokmi bolo skôr vzácnosťou uvidieť aj na prechádzke lesom srnku, či líšku. Dnes sa nám stáda diviakov chodia kŕmiť pod okná sídlisk a na cyklotrase prírodou stretnete skôr medveďa ako turistu. Zdravá miera početnosti zvierat bola narušená. Prečo a ako sme dospeli až do takéhoto stavu? A čo s tým?

Slovensko sa mení z agrárneho na poľovnícky štát. Nie je to tak dávno, čo dominovali našej krásnej krajine hlboké lesy a obrobené polia. Dnes? Verejnosť a ochranári bijú na poplach kvôli odlesňovaniu a masívnej zástavbe horských oblastí budovami a cestami, ktorému prisudzujú vinu za to, že zvieratá strácajú svoje prirodzené životné prostredie a sťahujú sa za potravou bližšie k ľudským obydliam. Aj poľnohospodári volajú po akcii, pretože diviaky a raticová zver ich pripravujú o úrodu a spôsobujú ročne škody v miliónoch eur. Niektorí už aj strácajú chuť hospodáriť, lebo nech robia, čo robia, nakoniec vždy škodujú. Udupané polia kukurice, obilnín, vyžraté zemiačnisko, vyryté kríky viniča, ohryzené stromčeky riešia takmer denne a nepomáhajú ani preventívne opatrenia. Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora vyčíslila škody spôsobené divou zverou poľnohospodárom v roku 2015 na 12,2 mil. euro, v roku 2017 už na 15,5 mil. euro a za ostatný rok takmer 20 mil. euro. Chceme u nás živiť ľudí, alebo divé zvieratá?

Pritom paradoxne pôsobí aj fakt, že premnožená raticová, no najmä diviačia zver, spôsobuje tiež pokles stavu drobnej divej zveri, ktorá žije na poliach, či v lese – ako sú prepelice, bažanty a tiež – hlucháne. „Taký diviak je agresívny všežravec. Ide po poli ako buldozér – zožerie všetko, čo mu príde do cesty. Vieme, že Tetrov hlucháň nie je príliš zdatný letec, a tak často aj on padne za obeť tomuto predátorovi,“ hovorí skúsený poľnohospodár zo stredného Slovenska. „Ak chceme vyriešiť problém klesajúceho stavu tohto ohrozeného druhu, ale aj  ohrozenia lesov ako takých, na čo nás upozorňuje aj Európska Komisia, musíme súrne vyriešiť aj stav premnoženej divej zveri,“ dodáva.

O akom premnožení divej zveri teda hovoríme? Nie, naozaj už nejde o sto, či tisíc kusov, ale o desiatky tisíc! Za ostatných 50 rokov (najmä však od roku 2009) stúpol stav raticovej zveri (t.j. jelenej, srnčej, danielej a muflónej) 5 až 25-násobne. Diviačej zveri dokonca 30-násobne! Pre lepšiu predstavu – kým v roku 1966 sa na Slovensku ulovilo 2 321 kusov, v roku 2010 to bolo už takmer 40 000 a v sezóne 2017/18 to bolo už 70 000 kusov diviakov! Ide o exponenciálny nárast, pričom nehovoríme o počte populácie, ale len ulovených zvierat. Celá populácia má rádovo vyšší stav. Žiadne obavy o vyhubení diviakov… A za všetko hovorí aj fakt, že v uvedenom roku 1966 boli stavy tetrova natoľko stabilné, že ho bolo možné aj loviť.

Samotní odborníci z Národného lesníckeho centra vo Zvolene pritom označujú tento stav za neúnosný a odporúčajú udržiavať početnosť zveri v takej výške, aby bolo možné zaručiť úspešný rozvoj a obnovu lesa. Následky poškodenia zverou sa síce v poľnohospodárstve dajú obnoviť v priebehu jedného roka (ak má poľnohospodár dostatok prostriedkov a silné nervy), ale v lesnom hospodárstve to môže trvať aj desaťročia. „Je absolútne neprípustné chovať v revíri neúnosne vysoké stavy zveri na úkor lesného hospodárstva a poľnohospodárstva,“ uvádza sa v publikácii Poľovníctvo od autorov Alexandra Bakoša a Pavela Hella, ktorá je základným študijným materiálom na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre.

A to nehovoríme o náraste dopravných nehôd spôsobených stretom s divou zverou (ročne asi 10% z celkového počtu dopravných nehôd) a taktiež ohrozenia ľudí vo voľnej prírode, či dokonca v intraviláne obcí, ktoré pribúdajú. Dospeli sme až k tomu, že v obciach varujú obyvateľov, učia ich ako sa správať pri priamom strete so šelmou, alebo zakazujú deťom voľný pohyb v prírode. Nuž, áno, prírodu je treba chrániť, ale treba aj dodržiavať určitú rovnováhu. Inak je zle. Prečo? Lebo zasa raz platí – „na Slovensku JE TO TAK!“.

Je to tak, lebo uprednostňujeme súkromné záujmy pred verejnými. Pretože vlastníci poľovných revírov, ktorí od roku 2009 nenesú žiadnu zodpovednosť za škodu spôsobenú divou zverou, sú najmä významné politicky aktívne osoby, majetní a „nedotknuteľní“ – skrátka „VIP“. Pretože je dnes módnou zábavkou zastrieľať si a pochváliť sa trofejami. Bez ohľadu na to, kto zvieratá v skutočnosti kŕmi a tratí na tom (rozumej: poľnohospodár a lesník). Lebo poľovníctvo už dávno nie je o ochrane prírody a zveriny. A držiteľov poľovníckeho preukazu je u nás už pomaly toľko, čo zamestnancov v poľnohospodárstve. V ich záujme nie je zachovať stavy zvierat na udržateľnej úrovni, ani riešiť a plniť plány lovu. A je úplne jedno, že Ministerstvo pôdohospodárstva umožňuje loviť takmer po celý rok väčšinu premnožených druhov divých zvierat.

Situácia sa zhoršuje aj preto, že zákony o poľovníctve tvoria poľovníci. Pre poľovníkov. Bez ohľadu na výhrady a pripomienky poľnohospodárskych samosprávnych organizácií prijali aj ostatnú novelu zákona. Porušiac väčšinu zásad tvorby slovenskej legislatívy, ale aj etické princípy dialógu. Nie je pravdou, že tento zákon, ktorý prijala vláda Slovenskej republiky rešpektuje verejný záujem.

A tak sa stala aj z poľnohospodárov a vôbec všetkých užívateľov vinohradov, ovocných sadov a chatárskych záhrad štvaná zver, pretože sa na nich preniesla zodpovednosť za divú zver. Narušená rovnováha medzi zvieratami, ľuďmi a prírodou na Slovensku má a bude mať ďalekosiahle ekonomické a ekologické dopady pre celú krajinu, pokiaľ sa čím skôr zásadne nezmení právny stav. A pokým poľovníci nezmenia svoje správanie a neprevezmú zodpovednosť za svoju činnosť, tak ako je to slušnosťou a zvykom všade inde vo svete.

3.jún 2019